„Ten, kto vracia Pánovi lásku“ (1. časť)

Existuje vonkajšia poslušnosť a  poslušnosť podobná tej v nebi – medzi anjelmi a Najsvätejšou Trojicou. Je to poslušnosť, pri ktorej dochádza k zjednoteniu vôle. Anjel nekladie otázky Najsvätejšej Trojici. Jediné, čo anjel koná je úplne prebývanie v nej.

Takáto poslušnosť bola aj v Panne Márii. Keď sa vo chvíli zvestovania anjela pýta: „Ako sa to stane?“, z tejto otázky vychádza pripravenosť urobiť všetko, čo Boh povie a čo si želá. V jej otázke niet žiadnych pochybností aj napriek tomu, že nevie, čo sa stane a ako sa to stane. To je poslušnosť radosti. To je poslušnosť lásky. Táto poslušnosť plynie z pohľadu na Lásku, z neprestajného pozerania sa na Lásku. Z ustavičného pohľadu na to, ako mňa osobne Boh miluje. A tento neustály pohľad na to, nakoľko ma Boh miluje, rodí vo mne túžbu vracať túto lásku. Tu    nejde o povinnosť alebo o niečo, čo musím urobiť, ale je to túžba, po ktorej prahnem celým svojím bytím. To je – nový spôsob života. Taká láska, také slúženie sa nikdy nepozerá na to, čo už vykonalo. V takej láske platí, že ľavá ruka nevie, čo robí pravá. Taká láska dokáže byť nezištným sluhom. Toto je vnútorná poslušnosť.

Pozrime sa na obraz z podobenstva o dvoch synoch a milosrdnom otcovi. Nebudeme sa zastavovať pri detailoch, ale pre mňa je dôležitý jeden moment – moment, keď sa márnotratný syn vrátil domov. Videla to celá dedina a ženy o tom hovorili: „On tu dlho nevydrží“ a rozmýšľali, čo s ním bude zajtra, o týždeň, o rok. Spolu s nimi môžeme pokračovať v tomto príbehu ďalej.

Sú možné dva varianty. Prvý – syn sa vrátil vyhladnutý, zranený, prvých 6 mesiacov spal do obeda, naberal sily a nič nerobil. Povedzte, čo s ním bude o rok? Myslím si, že by ste súhlasili so ženami z dediny – nič z neho nebude. O tri roky by sa zas vzoprel otcovi, bol by nespokojný, všetko by ho omrzelo a zas by žiadal polovicu majetku. A žiadna záchrana.

Je však možný aj druhý variant. Syn sa vrátil domov, svoj skutok oľutoval, vyplakal sa a celá dedina to videla. Nasledujúcich 6 mesiacov vstáva ráno o piatej, naberá vodu, polieva vinohrad, pracuje na poli… Žije skromne a neustále hovorí o tom, aký bol hlúpy a aký je jeho otec dobrý. A celú dedinu vystríha, aby nekonali tak ako kedysi konal on. Čo bude s týmto synom ďalej? Myslím, že ženy z dediny by povedali: „On sa naozaj zmenil! Neuveriteľné!“ A nasledujúce tri roky žije tak isto. Ľudia vidia, že sa z toho poučil. Zmenil sa. V dedine by sa pýtali: „Pozrite, čo je v srdci tohto mladíka? Nevidíte, že je tam radosť? Prečo je taký radostný?“ Radostným ho robí spomienka na to, ako mu otec odpustil, na to, aký je milovaný. Neustále vidí dobro, ktoré ho obklopuje. Je vďačný aj za posteľ, na ktorej leží, za strechu nad hlavou, za jedlo, no najviac zo všetkého za odpustenie.

V tomto podobenstve nám Ježiš ukazuje obraz dvoch synov. Existuje však aj tretí. Ten tretí je on sám. Je to Syn, ktorý vždy prebýval v dome Otca a vždy mu bol vďačný. Nebol Synom, ktorý žije v dome Otca a nevidí jeho lásku. Nebol ani tým synom, ktorý musel prejsť mnohým, aby spoznal lásku Otca. Je príkladom a svedkom toho, že je možné byť už od detstva v dome Otca, vidieť jeho lásku a vždy byť zato vďačný. Tým synom je Ježiš.

Otec hovorí staršiemu synovi: „Všetko, čo je moje, je tvoje“. A to znamená: „Milujem ťa bezhraničnou láskou“. A len pohľad na túto lásku v nás prebúdza lásku. To je pravda, na ktorú nesmieme nikdy zabudnúť.

My kňazi sa nachádzame v situácii, v ktorej môžeme s presvedčením povedať: „Všetko, čo je Otcovo, je teda moje“. A mojím pozvaním je vracať lásku. Práve preto je úlohou pre mňa, pre kňaza, každý deň si  nájsť čas zahľadieť sa do Božej lásky. Všetky moje modlitby, všetky meditácie tomu napomáhajú. Nie je to povinnosť, ale možnosť každý deň sa pozerať, ako veľmi ma Boh miluje, ako mi odpustil. Nie je dôležité, s ktorým synom z tohto podobenstva sa stotožňujeme. Nikdy však nesieme zabudnúť, ako nám odpustil. V tomto odpustení sa deje paradox – on ma aj teraz volá bez ohľadu na všetko ostatné. Zveruje mi miesto, ktoré mi patrilo už od samého začiatku.

Môj život, to je slúženie z lásky. Slúženie do chvíle, keď sa moja vôľa zjednocuje s tou jeho. Do chvíle, keď moja vôľa prestane existovať. Keď sa moja vôľa spája s tou jeho, ako vôľa anjela, to je znak pre pokoj.

Kňaz je ten, kto neustále prijíma lásku Otca. Každé ráno sa modlí, aby prežil deň v láske a stále ju hľadal. Musí ju neustále vracať. Ak nebudem navracať lásku, zomrie vo mne. Preto hľadám: „Kde ti vrátim Pane tvoju lásku? Ako ti ju vrátim?“

To je moje jediné poslanie v tomto svete. Mojou úlohou nie je zachraňovať svet. Ja nemusím nakŕmiť hladných. Nemusím vynájsť technické riešenia. Nemusím plniť žiadnu politickú funkciu. Nemusím viesť víťazné vojsko. Nemusím zanechať potomstvo. Nikto nemá také privilégium ako ja, kňaz, ktorý mám plniť jedinú misiu, povolanie k láske: celý svoj život zasväcujem hľadaniu príležitosti vrátiť lásku.

Mojou prvou úlohou je, neustále sa vracať k tejto láske. Na to tu je moja modlitba, moje povinnosti, moja samota. Miesta a príležitosti pre túto službu sú všade okolo mňa. Ako hviezdy, ktoré cez deň nevidno, ale v noci je celé nebo nimi obsypané, tak aj príležitosti vracať lásku okolo seba môžu byť navonok neviditeľné, ale v duchovnom svetle sa rozsvecujú na mojom horizonte. Presne to robili svätí. To nie je akási silná, nadľudská vôľa, žiadna nadľudská škola či špeciálna technika, no hlboké rozpomenutie sa na Božiu lásku. Spoznanie, že na túto Božiu lásku nikdy nesmiem zabudnúť.

Rozjímania: otec Ivan Mandurič, SJ. 20. Medzinárodný seminár pre kňazov v Medžugorí, 2015

Read Previous

Láska si vždy nájde cestu

Read Next

Postite sa srdcom (Slavko Barbarić, OFM)