Chlieb a voda – pokrm pútnikov

Pozvanie k životu o chlebe a vode je predovšetkým výzvou k príprave na stretnutie s Kristom v Eucharistii. Týmto pozvaním si máme uvedomiť svoju pútnickú cestu na tejto zemi počas svojho   života. Na celý život človeka i všetku jeho činnosť môžeme hľadieť ako na púť.

V dejinách ľudského myslenia, a najmä v ostatných desaťročiach často sa objavovali teórie, ktoré človeka vyhlasovali za tuláka na tejto zemi, ktorý nevie, odkiaľ prichádza, ani kam ide.

Kresťanský názor na človeka je celkom iný. Človek vo svojej podstate, vo svojej prirodzenosti je hľadačom Boha. Kladie si otázky o večnom živote, šťastí, pokoji, a odpoveďou na tieto otázky je Boh. Človek neblúdi: kráča k svojej plnosti a konečnej pravdy o sebe, ktorú môže uskutočniť iba v Bohu. Preto je človek vlastne pútnik, a pútnik opúšťa svoj každodenný život, prácu, istotu a radosti a vykročí na cestu k osobám a miestam, kde sa ľahšie môže stretnúť s Bohom, lebo zvláštnym spôsobom sa tam Boh objavuje.

DSC07070

Človek si kladie otázky o večnom živote, šťastí, pokoji, a odpoveďou na tieto otázky je Boh…

Za starých čias neboli moderné dopravné prostriedky, ktoré by umožňovali rýchly a ľahký pohyb z miesta na miesto. Putovanie trvalo týždne, mesiace i roky. Pútnik si nosil so sebou len základné životné potreby: bol to chlieb a voda. Zanechal svoj každodenný život a vydal sa na cestu s kapsou na pleci, v ktorej bol chlieb a voda, a tým sa oslobodzoval od záťaže a akýchkoľvek zbytočností. Takto oslobodený sa dostal ďalej, k osobám a miestam, ktoré sľubovali stretnutie s Bohom. Aj tie miesta však boli iba prechodnými stanicami, z ktorých pokračoval ďalej, alebo sa vracal do každodenného života. Ani návrat do normálneho života neprestal mať význam putovania, pretože človek na tomto svete nemá trvalé bydlisko: putuje k večnému domovu úplného pokoja a radosti, večného života a spoločenstva.

Človek žijúci o chlebe a vode si v dnešnej dobe zachováva slobodu, nestane sa otrokom materiálnych vecí ani obeťou falošných sľubov, ale je vo svojej slobode pripravený milovať a odpúšťať, premáhať nástrahy a žiť v pokoji. Kedykoľvek človek zabudne, že je pútnik, zastane na ceste a trápi sa úzkostlivými starosťami tohto sveta.

Človek žijúci o chlebe a vode si v dnešnej dobe zachováva slobodu, a je vo svojej slobode pripravený milovať a odpúšťať…

Boh dal človeku aj nebeský chlieb, svojho Syna, ktorý ho svojou prítomnosťou stále sprevádza na púti. Preto je Mesiášovo meno Emanuel, čo znamená Boh s nami. Boh putuje s človekom ako chlieb, ktorý je životom sveta. Ak veriaci náhodou zabudne, že jeho Boh pod spôsobom chleba putuje s ním, potom sa obráti k svetu, ale ak sa nenasmeruje k Bohu, nemôže sa cítiť dobre.

V tom je aj posledný zmysel pôstu. Pôst nie je iba prostriedkom na ozdravenie, uzmiernenie či oslobodenie, ale spolu s modlitbou a milosťou je základným prostriedkom pre náboženskú skúsenosť, teda na posväcovanie pravdy o sebe a otváranie sa Bohu, ktorý sa celkom rozhodol pre človeka.

Z knihy: Slavko Barbarič OFM, Postite sa srdcom, kapitola 4.26

Read Previous

Odpustenie hriechov – kontroverzná téma

Read Next

Nestrácajte nádej, ktorú vám prinášam (Terézia Gažiová)