O pôste z druhej strany (Slavko Barbarić OFM)

Zdravý, pekný, bohatý

Z prehľadu literatúry možno povedať, že svet objavil pôst, ale neskoro. Preto neskoro, že pôst sa objavil až potom, keď človek ochorel, stratil peknú postavu a draho za to platí. Ani jeden kilogram sa nezíska náhodou. Musí sa naň každý deň ťažko pracovať. Treba veľa zjesť, aby mal človek kilo navyše. Musí sa jesť pravidelne: raňajky, obed, večera a ešte aj medzitým.

Aby človek získal veľa kíl, musí teda veľa jesť. Aby mohol veľa jesť, musí toho veľa chystať. Aby mohol veľa jedla pripravovať, musí veľa kupovať, a na to musí mať peniaze. Aby mal peniaze, musí pracovať a zarábať. A napokon získa na hmotnosti, stráca peknú postavu a ľahšie ochorie.

Keď ochorie, musí sa liečiť a za to sa draho platí. Stáva sa, že človeka veľa stojí, aby pribral, a potom ani liečba nestojí iba groš. Tak človek ochorie a schudobnie.

Z tohto začarovaného kruhu možno jednoducho uniknúť, ak prijmeme program Panny Márie. Kto sa postí dva dni v týždni, ľahšie udrží svoju ideálnu váhu, menej zaplatí za jedlo, ľahšie si udrží zdravie a ušetrí náklady na liečenie. Človek, ktorý prijme program Panny Márie, bude ZDRAVÝ, PEKNÝ A  BOHATÝ.

Kto vážne myslí na svoj život, prijme program Panny Márie!

Zlostný človek

 Istý pútnik, ktorý prijal pôstny program Panny Márie, mi raz povedal: „Postím sa dva dni v týždni, ako žiada Panna Mária. Avšak v dňoch pôstu som zlostný človek.“

Povedal som mu: „Blahoželám ti!“

On mi na to: „Otče, neviem, či ste rozumeli, čo som vám povedal. Ja som počas pôstu zlostný človek!“

Potvrdil som mu: „Rozumel som, čo si povedal, a opakujem: Blahoželám ti!“

Začudovane sa na mňa pozrel a spýtal sa: „Prečo mi gratulujete?“

Odpovedal som: „Gratulujem ti. Si zlostný človek iba dva dni, a tí, čo sa nepostia, sú zlostní sedem dní v týždni, iba o tom nevedia.“

Postiť sa a byť nervózny

 Jedna pútnička sa ma spýtala: „ČO JE LEPŠIE: JESŤ A BYŤ VĽÚDNY, ALEBO POSTIŤ SA A BYŤ  AGRESÍVNY A NERVÓZNY?“

Odvetil som: „Najlepšie je postiť sa a byť vľúdny a pokojný.“ A dodal som ešte: „Ak by boli nervózni len tí, čo sa postia, nebolo by na svete veľa nervóznych a nevľúdnych! Prečo sú iní nervózni a nevľúdni? Koľko ráz sme jedli a pili, mali sme všetko, ale boli sme nervózni, reagovali sme nervózne. Pôst nevytvára nič nové. Iba ukazuje, akí sme, a keď to pochopíme, potom môžeme začať niečo nové.“

Skúsenosť Carmela Puzzola

 Carmelo Puzzola je umelec, ktorý vytvoril zastavenia krížovej cesty na Križevci a ružencové tajomstvá na Vrchu zjavení. Hovorí o čase, keď sa začal postiť. Prvá jeho myšlienka v stredy a piatky bola: „Dnes neraňajkujem!“ a prvý pocit bol hlad, hoci v utorok a štvrtok večer zvykol jesť hojnejšie, aby ľahšie prekonal pôstne dni. Vždy keď v tie dni pracoval na freskách v kostoloch alebo v iných priestoroch, cítil vône z každej kuchyne, ktorá bola nablízku. Vo štvrtok a v sobotu ráno nemal také pocity ani myšlienky, hoci fyzicky by bolo normálnejšie, že sa vo štvrtok a v sobotu ráno budí s pocitom hladu.

Táto skúsenosť dokazuje, že k pôstu sa správame ako závislí. Keď sa začneme postiť, kým nedosiahneme vnútornú slobodu, problémy robí iba naša závislosť.

Katedrála či malá kaplnka – jediný argument proti pôstu

 Pred kostolom v Medžugorí som sa stretol s istým kňazom, ktorý mal vyše dvoch metrov výšky a len o niečo menej bol široký. Priblížil som sa k nemu, rukou som ho potľapkal po pleci a žartom som povedal: „Otče, bolo by dobre prijať programy Panny Márie!“ Z výšky sa na mňa pozrel a hlbokým hlasom sa spýtal: „Aké programy, prosím?“

Vysvetlil som mu: „Panna Mária žiada dva dni pôstu, v stredy a piatky. Nebolo by to zlé ani pre teba!?!“

Na tvári sa mu zjavil veľmi sympatický široký úsmev, pochopil žart a povedal: „To naozaj nie!“

Počudovane som sa spýtal: „Prečo nie, veď si v škole Panny Márie, keď si došiel sem do Medžugoria!“

Ešte dobromyseľnejšie sa usmial a povedal: „To veru neprijímam. Keď mi Pán dal katedrálu, nesmiem z nej urobiť malú kaplnku!“

Obaja sme sa od srdca zasmiali a dodal som: „Teda chráň katedrálu a trpezlivo ju udržuj, aby zostala pohyblivá!“

Sľúbil som mu, že každej skupine, ktorá sem príde, budem to rozprávať, lebo to je jediný argument proti pôstu. V ďalšom rozhovore som sa dozvedel, že bol basketbalistom a po skončení aktívnej športovej činnosti pocítil povolanie, vyštudoval teológiu a stal sa kňazom. Pohodlný kňazský život spôsobil, že je takmer taký široký ako vysoký, ale trpezlivo nosí svoju katedrálu. Odkaz je jednoduchý: Všetci, čo ste ťažkými mukami vystavali svoje katedrály, chráňte ich. Vedzte, že budú čistejšie, ak sa budete aj postiť!

Read Previous

V objatí Panny Márie v Aglone

Read Next

Posolstvá na tému: „ Aby vám bolo dobre na zemi…“