Osobná skúsenosť (Slavko Barbarić OFM)

Verím, že každý z nás sa stretol s otázkou, ktorá ho trápila, alebo ho ešte stále trápi: Prečo existuje hriech? Prečo je niečo zakázané a prečo sa niečo považuje za hriech? Som presvedčený, že iba málokto z nás bol ušetrený tejto pochybnosti: Možno je hriech len vymyslený, aby nás zastrašil, aby nás držal na uzde, aby nám ľahšie prikazoval? Nezapochybovali sme niekde v hĺbke duše, že hriech vymysleli starší: rodičia, Cirkev, alebo niekto iný, odvolávajúc sa na Boha, aby potom ľahšie presadzovali svoju vôľu?

Možno to bude jasnejšie, ak vám vyrozprávam svoju skúsenosť, ktorú nosím v duši. Už počas rokov v seminári ma neustále trápila otázka: Prečo je niečo hriechom? Nikdy som sa neodvážil túto otázku vysloviť nahlas, lebo sa mi zdalo, že by som vyzeral ak nie hlúpy, tak iste bezbožný. Táto otázka ma sprevádzala ako tmavý tieň a trápila celé roky štúdia. Keď som sa stal kňazom, usiloval som sa vždy vážne pristupovať k svätej spovedi. Ale táto otázka vo mne silnela. Keď som počúval mnohé skúseností ľudí, v hĺbke duše som pociťoval, že mnohí nesprávne pochopili, v čom spočíva hriech a spoveď ľahko prejde do niečoho dobre zaužívaného, kde nie je nijaká istota, že niekto robí aj pokánie.

Ako mladý kňaz som upadol do hlbokej krízy. Spytoval som sa: Načo je potom spoveď? Od oltára hlásame radostnú zvesť, hovoríme o hriechu a pozývame ľudí, aby sa zbavili hriešnych návykov. Veľmi zriedka som pri spovedi alebo v kázni počul, že sa niekto odvoláva na Kristove slová, že musí prestať hrešiť. Pýtal som sa v hĺbke duše: Načo potom vôbec kázať? Načo vôbec aj spovedať? Túžil som vidieť aspoň nejaký rozdiel od spovedi k spovedi. Pretože som nijaký rozdiel nenachádzal ani neobjavil, otázka sa ma čoraz väčšmi zmocňovala a trápila.

Teraz vidím, že tu sa začínajú drámy mnohých kňazských povolaní, keď nenájdu zmysel svojho povolania, najmä povolania na zmierenie. Takisto jasne vidím, že mnohí kresťania majú ťažkosti so spoveďou, zvlášť mladí, pretože sa pýtajú: Či znovu musím povedať to isté? Prečo to musím povedať kňazovi? Preto sa často stáva, že mnohí spomenú iba okrajové a bezvýznamné veci, ale dôležité ukrývajú a nepovedia. To sa určite stalo každému mladému človekovi. Zvlášť v rokoch dospievania a vývoja všeobecne. Mnohí vtedy aj prestali chodiť na spoveď. Skúsenosť kňaza potvrdzuje skutočnosť: Tí, čo by sa mali spovedať, na spoveď neprídu. A tí, čo chodia, spovedajú sa povrchne.

Pamätám sa na jednu veriacu, ktorá ma požiadala o rozhovor o spovedi. Pričom zdôraznila, že sa nechce vyspovedať. Jej prvé slová boli: Prečo sa musím spovedať kňazovi, ktorý je človekom ako ja? Spovedám sa priamo Bohu! Chvíľu som uvažoval. Cítil som sa ako v kliešťach. Túto otázku som si kládol aj ja. Nevedel som, čo odpovedať. Potom som jej povedal: Aj ja mám rovnaký problém so spoveďou. Prečo sa ľudia musia spovedať kňazovi, ktorý je len človek? Snáď to nie je len preto, že kňazi sú zvedaví a chcú sa dozvedieť čo ste urobili! Som presvedčený, že nik z ľudí nehovorí niečo nové. Kňaz pozná všetky hriechy, všetky ľudské skutky. Váš problém je aj môj problém…

Aj ona sa chvíľu zamyslela a zrazu sme sa pochopili: To je niečo iné! Nejde len o to, prečo sa spovedať, ale o niečo oveľa hlbšie. Ide o stretnutie raneného a Lekára, hriešneho a Svätého, poškodeného a Utešiteľa, pokoreného a toho, ktorý dvíha ponížených, hladného a toho, ktorý nasycuje hladných, strateného a toho, ktorý nechá deväťdesiatdeväť oviec, aby našiel jednu stratenú. Toho v tme a toho, ktorý povie, nech je Svetlo. Toho, čo blúdi a toho, ktorý hovorí, že je Cesta. Mŕtveho a toho, ktorý hovorí, že je Život. Osamelého a toho, ktorý chce robiť spoločnosť ľudským synom. Dlho sme sa rozprávali a obaja sme boli uzdravovaní v chápaní spovede.

„Drahé deti! Dnes vás chcem všetkých prikryť svojím plášťom a viesť na cestu obrátenia. Drahé deti, prosím vás, dajte Pánovi celú svoju minulosť, všetko zlo, ktoré sa nahromadilo vo vašich srdciach. Želám si, aby každý z vás bol šťastný, ale s hriechom to nikto nemôže byť. Preto, drahé deti, modlite sa a v modlitbe spoznáte novú cestu radosti. Radosť sa prejaví vo vašich srdciach, a tak sa stanete radostnými svedkami toho, čo si od každého z vás želáme ja a môj Syn. Žehnám vás. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie!“ (25. februára 1987)

Read Previous

Svedectvo počas duchovnej obnovy pre manželské páry v Medžugorí

Read Next

„ Aby sa Ježiš mohol narodiť …“