Spýtaj sa a počúvaj (Slavko Barbarić OFM)

Pri hľadaní odpovede na otázku o spovedi a spovedaní mal som príležitosť stretnúť sa s najznámejším teológom nášho storočia, Hansom Ursom von Balthasarom. Povedal som mu: Odkedy som v Medžugorí, ale aj predtým, stretával som sa s ľuďmi, ktorí chodili na spoveď len preto, že chceli splniť slová posolstva o mesačnej spovedi. Často hovorievali: „Nemám nič, ale prišiel som na spoveď.“ Čo treba povedať takým ľuďom?

On sa milo usmial a povedal: „Nebojte sa, otče! Ak povedia, že nemajú nič, poďakujte sa s nimi Bohu, že nemajú hriech! A potom im dajte otázku: „Či ste pri každej príležitosti milovali Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého?“ Spýtajte sa a počúvajte odpoveď! Veď kto môže povedať, že dokonale miloval?! Pokiaľ to nemôže povedať, má sa k čomu priznať a má prečo žiadať odpustenie.“ V tej chvíli som pochopil slová zo Svätého písma o bratskom napomenutí: Keď sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho! Ak sa obráti, odpusť mu! A keď sa aj sedem ráz za deň prehreší proti tebe a sedem ráz sa vráti k tebe a povie: ,Ľutujem,’ odpusť mu! (Lk 17, 3b-4)

Aj keď hovoríme, že sa na nikoho nehneváme, ľahko sa nám stane, že nemilujeme každého ako seba samého a nemilujeme Boha nadovšetko. Myslím, že nikoho neodsúdime, ak povieme, že nik na tomto svete nikdy nemôže povedať: Moja láska je dokonalá. Môj pokoj a moja túžba po zmierení sú také, že môžem povedať: Vždy som miloval Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého. Lenže táto otázka nie je postavená tak, aby sme všade a pri každej príležitosti hľadali hriech, ale aby sme všade hľadali príležitosť konať dobro.

Nikdy nemôžeme dostatočne zdôrazniť, že kresťanstvo nie je hľadanie alebo zakrývanie hriechu, alebo zastrašovanie človeka. Kresťanstvo nie je tu ani na to, aby človeka súdilo, ale aby ho spasilo. Kresťanstvo je svetlom, ktoré človeka hľadá v tme. Je láskou, ktorá človeka dvíha a zachraňuje od nenávisti, je pokojom, ktorý sa ponúka nepokojnému človeku. Je plnosťou, ktorá sa ponúka rozorvanej a trpiacej ľudskej bytosti, je milosrdenstvom, ktoré sa ponúka tým, čo zažívajú útrapy. Je odpustením, ktoré sa ponúka človeku zničenému nepokojom.

Tak ako lekár nie je tu predovšetkým preto, aby diagnostikoval chorobu, ale aby podal liek, podobne je to aj s kresťanstvom z hľadiska spovede. Lekár nie je vinný, že zistil chorobu, ale jeho zásluhou je, ak podá alebo objaví liek.
Možno si niektorý chorý pomyslel, že za jeho chorobu je vinný lekár. Lenže to by bolo nespravodlivé a nepomohlo by to vyliečiť chorobu. To môžeme povedať aj o kresťanstve. Nie na jeho obranu, ale aby sa ľahšie pochopilo. Kresťanstvo hovorí o hriechu alebo pozýva na spoveď nie preto, že chce objavovať hriech, ale že ponúka spásu. A ponúkajúc spásu, odkrýva i hriech, ľahko nachádza rozorvaného človeka.

Kresťanstvo nevychádza z chorého a hriešneho, ale zo zdravého a svätého. Kresťanstvo nepotrebuje hriešneho človeka, aby splnilo svoju úlohu, ale človeka, ktorý môže rásť v láske a vo všetkých pozitívnych hodnotách.
Inými slovami, moja otázka a aj otázky mnohých veriacich o spovedi sa dajú ospravedlniť, ak spoveď berieme len z hľadiska spáchanej chyby či priestupku. Avšak to nie je ani spoveď, ani všeobecné poslanie kresťanstva. Spoveď je potrebná a ustanovená ako sviatosť zmierenia, pretože tak môže človek rásť k dokonalosti, ktorá je zjavená a uskutočnená v Ježišovi Kristovi.

„Drahé deti! K tomuto sviatku vám chcem povedať, aby ste otvorili srdcia Pánovi všetkých sŕdc. Dajte mi všetky svoje pocity a všetky svoje problémy! Chcem vás potešiť vo vašich skúškach. Chcem vás naplniť pokojom, radosťou a Božou láskou. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie!“ (20. júna 1985)

„Drahé deti! Pozývam vás k láske k blížnemu, k láske k tomu, kto vám pôsobí zlo. Tak budete môcť s láskou posúdiť úmysly sŕdc. Modlite sa a milujte, drahé deti! Láskou môžete uskutočniť aj to, čo si myslíte, že je nemožné. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie!“ (07. novembra 1985)

Predchádzajúce

„Túžba po pokoji…“

Ďalej

Túžba po pokoji (Terézia Gažiová)