Homília, páter Marinko Šakota 23.3.2020

VIERA A ZNAMENIA

„O dva dni odišiel stade do Galiley. Lebo sám Ježiš sa osvedčil, že vo svojej vlasti prorok nemá úctu. Keď prišiel do Galiley, Galilejčania ho uvítali, lebo videli všetko, čo urobil cez sviatky v Jeruzaleme. Aj oni tam boli na sviatky. Prišiel teda znova do Kány Galilejskej, kde premenil vodu na víno. Bol tam istý kráľovský úradník, ktorý mal v Kafarnaume chorého syna. Ako počul, že Ježiš prišiel z Judey do Galiley, vybral sa k nemu a prosil ho, aby šiel uzdraviť jeho syna, ktorý už umieral. Ježiš mu povedal: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.“ 49 Kráľovský úradník mu hovoril: „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie!“ Ježiš mu povedal: „Choď, tvoj syn žije!“ On uveril Ježišovmu slovu a šiel. Ešte bol na ceste, keď mu prišli sluhovia naproti a hovorili, že jeho dieťa žije. Pýtal sa ich, koľko hodín bolo, keď sa mu uľavilo. Povedali mu: „Včera o jednej popoludní mu prestala horúčka.“ Tu otec poznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: „Tvoj syn žije.“ A uveril on i celý jeho dom. Toto bolo už druhé znamenie, ktoré urobil Ježiš, keď prišiel z Judey do Galiley“ (Jn 4, 43-54).

V Ježišových slovách určených kráľovskému úradníkovi počuť sťažnosť: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.“ Touto sťažnosťou Ježiš pozýva pracovať na viere. Aby sme nehľadali niečo, len aby sme videli, aby sme neutekali za znameniami a zázrakmi, za rýchlymi uzdraveniami, ale aby sme verili. Aby sme verili Ježišovi! Aby sme nehľadali Ježiša, len keď niečo žiadame, keď niečo potrebujeme – ako je to i v prípade kráľovského úradníka a uzdravenia jeho syna. Nehľadajme Ježiša len preto aby sme niečo dostali, aby nám niečo urobil, aby nám splnil želania, vyslyšal modlitby, uzdravil nás i druhých, ale aby sme Ježišovi verili. Aby sme s ním budovali osobný vzťah. Aby bol Ježiš pre nás dôležitý, aj keď je ľahko, aj keď je ťažko, aj keď je koronavírus, aj keď ho niet.
Tento čas epidémie, izolácie, utiahnutia sa do ústrania je čas viery! Toto nie je čas behania do kostola z kostola, z prijímania na prijímanie, od jedného duchovného k druhému, z jednej duchovnej obnovy na druhú.
Toto je čas viery! Viery v Boha – že Boh je s nami, že sme jeho milované deti, že „žijeme v ňom“, ako hovorí sv. Pavol. Toto je čas zverovania seba, svojho života, svojej rodiny, druhých ľudí Ježišovi.
Ježiš to učí svojich učeníkov aj nás. Učí nás slobode a láske. Učí nás pôstu. Učí nás mlčaniu. Tento čas pôstneho obdobia je časom pôstu a mlčania. A teda časom holej viery, čistého odovzdania sa Ježišovi.
Po premenení na vrchu Tábor Ježiš učeníkom zakazuje hovoriť: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych“ (Mt 17, 9).
Prečo Ježiš učeníkom nedovolil, aby hovorili o tejto svojej mocnej skúsenosti, ale pozval ich k mlčaniu? Či pozvanie k mlčaniu si neprotirečí s potrebou podeliť sa s takouto skúsenosťou ako je premenenie?
Rozjímajúc o Ježišovom pozvaní učeníkov k mlčaniu, spomenul som si na posolstvo Panny Márie z 25.2. 2020:
„Drahé deti! V tomto milostivom čase si prajem vidieť v modlitbe vaše premenené tváre. Vy ste natoľko zaplavení pozemskými starosťami a necítite, že jar je na prahu. Pozvaní ste, deti moje, k pokániu a modlitbe. Tak ako príroda v tichu bojuje za nový život aj vy ste pozvaní otvoriť sa v modlitbe Bohu, v ktorom nájdete pokoj a teplo jarného slnka vo vašich srdciach. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie.“
Panna Mária náš pohľad najprv usmerňuje na život v prírode, aby nám pomohla pochopiť zákonitosti duchovného života. Od stvoreného nás vedie k Stvoriteľovi, od premeny v prírode k premene v nás.
Zima končí a prichádza jar. Chlad sa vytráca a prichádza teplo. Na stromoch možno pomaly vidieť púčiky. Je to znak nového života. Je to plod nežného a zázračného dotyku slnka a prírody, teplých slnečných lúčov a stonky. Neviditeľné v hluku, ale vo vnútri a mlčaní. Pre nás sa to odohráva naozaj v tichu, ale vo vnútri stonky sa odohráva boj: „príroda v tichu bojuje za nový život“. Ten boj je proces premeny.
Človek z mesta príde k pustovníkovi, o ktorom počul, že je neobyčajne múdry. „Čo je mlčanie?“ spýta sa prostého pustovníka.
On nič neodpovedá. Obaja dlho mlčali. Začalo pršať. Vtedy pustovník ukázal na pôdu, kde nedávno zasial pšenicu. „Počuješ dážď?“, spýtal sa ho. A hneď pokračuje: „Dážď nasiakne pôdu a pomôže pšeničnému zrnku klíčiť a rásť. Toto ja nazývam mlčaním.“
Človek z mesta len krútil hlavou a mlčal. Zrazu vyjde slnko a pustovník ukázal na stonku, na ktorej bolo vidieť nežné púčiky. „Každý deň padajú slnečné lúče na tieto púčiky a oni sa pomaly otvárajú a stanú sa z nich kvety. Toto ja nazývam mlčaním.
Mlčky šli ďalej ožiarený slnkom.
Po nejakom čase človek z mesta začne hovoriť: „Znamená to, že mlčanie je oveľa viac ako neprítomnosť hluku a šumu. Mlčanie nie je pauza, ale v mlčaní sa niečo odohráva – v skutočnosti to najdôležitejšie“, ticho premýšľal človek z mesta. A rozhodol sa ostať s pustovníkom, aby spoznal mlčanie.
Modlitba je podobná tomu, čo sa odohráva v prírode. V nej sa stretá Boh a človek, Božia láska a ľudské srdce. Ak sa človek otvorí Božej láske, zažije to, čo sa odohráva pri dotyku jarného slnka a stonky. Božia láska sa dotýka, hľadí a napĺňa teplom a pokojom ľudské srdce. Plodom tohto dotyku Božej lásky a ľudskej bytosti je premena srdca.
Premena vo vnútri ako púčikov na stonke počas jari, je viditeľná i na tvári. Tvár je žiarivá, pokojná a veselá. Žiari skúsenosťou nežného dotyku Božej lásky. Ale nestane sa to len tak ľahko. Všetkému tomu predchádza boj.
Rečou o dôležitosti skrytosti toho, kto sa modlí, postí a dáva milodar, nás Ježiš vedie z povrchnosti do hĺbky skúsenosti. Tu, v srdci, sa stretáme s Bohom, „ktorý vidí i v skrytosti“. Len v tichosti srdca môžeme zakúsiť ten Boží pohľad a pocítiť ako nás hrejú lúče jeho lásky. „Boh je nespoznaný a iba on sa mi môže zjaviť svojimi cestami, neopakovateľnými slovami, pojmami, presahujúcimi každú predstavu. Preto sa v skutočnej modlitbe odo mňa žiada predovšetkým nič nerobenie ako robenie, predovšetkým mlčanie než slová, predovšetkým klaňanie než učenie, predovšetkým pripravenosť než pohyb, predovšetkým viera než rozum.“ (C. Carretto)
Ježiš zakazuje učeníkom, aby hovorili o jeho premenení, pretože ich srdcia ešte stále neboli premenené. Budú premenené až po boji, keď „Syn človeka vstane z mŕtvych“, až po Veľkom piatku, Bielej sobote, Zmŕtvychvstaní a zoslaní Ducha Svätého.
Premenenie učeníkov sa odohráva v tichu. Vo vnútornom boji. V opúšťaní seba, svojich plánov a predstáv o Ježišovi. V zomieraní svojho ega a dovolení Duchu Svätému, aby sa prebil do tmy ich sŕdc. Len potom budú môcť vydávať svedectvo druhým o tom, čo sami prežili. Ak by rozprávali o svojej skúsenosti bez premeny vlastného srdca, ich slová by nedozreli pre ľudí, ktorí by ich počúvali.
Mária je učiteľkou mlčania, pretože hovorí zo svojej skúsenosti. Po slovách anjela Gabriela, ktorým nerozumela, ostala v tichu, rozjíma, vchádza do hĺbky a pozadia tých slov. „Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav“ (Lk 1, 29). V každej novej situácii Mária neostáva na povrchu, ale vchádza do hĺbky, do ticha. „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19). Mária nechodí dookola a nerozpráva o svojich skúsenostiach, ale ich nosí vo svojom srdci. „A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci“ (Lk 2, 51).
A zo svojej skúsenosti učí aj nás, svoje deti: „Preto, deti moje, v tichosti srdca ostaňte s Ježišom, aby vás on svojou láskou menil a pretváral“ (25.7.1998). Vonkajšie mlčanie je len začiatkom modlitby srdcom. Treba ísť hlbšie, do vnútra a vojsť do mlčania.
Jedného dňa prišli ľudia k mníchovi, ktorý žil sám a v mlčaní. Spýtali sa ho: „Aký je tvoj zmysel života v tichu?“ Mních práve naberal vodu z hlbokej studne. Odpovedá svojim návštevníkom: „Pozrite sa do studne. Čo vidíte?“ Ľudia sa pozreli do hlbokej studne. „Nič nevidíme“, odpovedali.
Po krátkom čase mních znovu pozve svojich návštevníkov: „Pozrite sa do studne! Čo vidíte?“ Ľudia sa znovu pozreli dolu. „Teraz vidíme seba!“
Mních povie: „Vidíte, keď som pred chvíľou naberal vodu, ona sa rozbúrila. Teraz je voda pokojná. To je skúsenosť ticha a mlčania – vidíš samého seba!“
Bez mlčania a samoty nemôžeme vidieť ani seba, ani Ježiša, ani druhých ľudí. Taktiež bez mlčania si nemôžeme všimnúť to , čo máme pred očami, čo nám je darované. A toľko nám je toho darované! Každý deň! Každý okamih! Ale možno to len teraz spoznávame. Vďaka niečomu, čo nás zastavilo v našom zhone.
Aké sú to dary? Členovia tvojej rodiny, vzduch, ktorý dýchaš, vtáky, ktoré vonku spievajú, jar, ktorá prichádza, modré nebo, kvety, ktoré vykúkajú na lúkach…
Keď sme stále v hluku a rozprávame, nemôžeme počuť svoj hlas, ani hlas druhého a už vôbec nie Boží hlas. Len vtedy, keď sa srdce upokojí a oko spozornie, môžeme počuť, sledovať, všimnúť si, pochopiť. A to nie je ľahké. Je to boj. Boj zostať sedieť, počúvať, pozerať, nerozprávať, nereagovať.
„Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych“ (Mt 17, 9). Je obdobie veľkého pôstu. Veľká noc je pred nami. Zastavili sme sa. Toto je príležitosť, aby sme vošli do mlčania… Aby sme sa odovzdali Ježišovi… Aby sme mu verili… A to práve teraz, keď nie je ľahko, keď nemáme bežné istoty… Práve teraz, keď nevidíme riešenia, koniec tohto všetkého – práve teraz mu verme! Učme sa v mlčaní hovoriť srdcom: Ježišu, dôverujem ti!

Read Previous

Homília, páter Boris Barun, 26.03.2020

Read Next

Večerný modlitbový program z Medžugoria