Pozvanie do Medžugoria zmenilo môj život

Milí priatelia, rád by som sa s vami podelil so svedectvom svojho života. Ako som žil svoj život, a ako som zistil, že Boh naozaj existuje.

Pochádzam zo slušnej kresťanskej rodiny, v ktorej nebol problém s výchovou. Keď som mal 20 rokov, moja sestra ma pozvala na púť do Santiaga de Compostela, kde som stretol „lásku môjho života“. Ani som nesníval, že by som si na púti našiel priateľku, no keď sa púť blížila ku koncu, tak mi povedala, že jej bolo so mnou dobre, ale že žijeme ďaleko od seba (300 km), tak ostaneme len kamaráti. No ja som sa s tým nevedel vysporiadať, a tak som zistil, kde býva. Navštívil som ju a začali sme spolu chodiť.

Voľný čas som začal vypĺňať tým, že som chodil von a spoznával nových priateľov. Chcel som mať nejakú partiu, chcel som niekam patriť. Po čase sme začali fajčiť marihuanu. Povedal som si, že prečo nie, veď sa cítim ako v raji, nič ma netrápilo…

O svojich nových priateľoch som nikomu nehovoril, ani svojej priateľke. Neuvedomoval som si, že padám do života klamstiev. Netrápilo ma to, veď som mal dievča a veľa kamarátov.

Toto je začiatok môjho pádu. Bolo to stále horšie a horšie. Menej som sa stretával so svojím dievčaťom, nedvíhal som jej telefón, viac času som trávil s kamošmi vonku. Odzrkadlilo sa to aj doma. Nebol som pri svojej rodine, nepomáhal som im. Vyčítali mi, že trávim veľa času s kamarátmi. Neuvedomoval som si, ako im ubližujem. Postupne som začal strácať vieru, prestal som chodiť do kostola, začal som zle rozprávať o kňazoch a Cirkev som nenávidel. Úplne som oslepol a satan sa radoval, že získava moju dušu…

Mal som sa skvele, nič mi nechýbalo. Po 2 rokoch sme sa s priateľkou rozišli, pretože som sa jej úplne vyhýbal. Chcel som sa z toho všetkého pozbierať, ale bol som slabý. Dievča ma síce nechalo, ale s marihuanou mi bolo lepšie, tá ma nikdy neopustí. Doštudoval som a našiel som si prácu. No bol som natoľko slabý, že som padol do ešte ťažších drog. Hovoril som si, aký som frajer, a že toto je správna cesta. Ale celé to bol iba diablov klam, dostať ma do záhuby.

Doma sa všetko zmenilo. Vôbec som tam nebol, keď ma potrebovali. Chodil som do práce a povedal som si, že keď chcem byť poriadny frajer potrebujem aj poriadnu „káru“. Tak som si kúpil športové auto. Po práci som sa niekedy ani dva týždne neukázal doma, hľadali ma, ale mne bolo všetko jedno. Žil som na ulici, to bol môj domov. Cítil som sa tam dobre, mal som všetko – drogy, nezmyselné míňanie peňazí, a takto to šlo aj ďalší rok.

18. januára 2018 som išiel do práce a zavolal mi otec, že zomrela babka a že mám prísť čo najskôr domov. V takejto chvíli by každý sľúbil, že beží rýchlo domov, aby mohol byť oporou pre svojich blízkych. Ale ja som urobil úplný opak, nemohol som zniesť tú ranu. Zobral som kamarátove auto, ktoré išlo len na dvoch rýchlostiach a šiel som s partiou do herne. Keď sme sa vracali, vonku bola tma a fujavica. Bol som nahnevaný, že babku už nikdy neuvidím. Šiel som neprimerane rýchlo a zrazu sme vyleteli z cesty. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Keď som na druhý deň ešte pred pohrebom vyťahoval auto na cestu rozmýšľal som o tom, čo sa stalo. Pár sekúnd pred tým ako sme vyleteli, napadlo mi, že strhnem volant. Bolo mi všetko jedno. Bral som to ako lekciu od Pána Boha. Začal som trochu viac o ňom rozmýšľať, ale svoj životný štýl som nezmenil.

Po polroku som padol na kolená a prosil som Pána Boha, že ak naozaj existuje, chcem na narodeniny dostať rozum a šancu začať znova. Neuveríte, čo sa stalo. Niekoľko dní pred Silvestrom mi volal jeden kňaz, ktorého som už predtým dvakrát dosť neprimerane odmietol, ale tentokrát som od neho prijal pozvanie do Medžugoria. Keď som to povedal doma, všetci boli šťastní a ja som nechápal prečo. Nevedel som, čo je Medžugorie, a tak som sa opýtal, čo tam budem robiť. Odpovedali mi, že modliť sa. Čo? Modliť sa? Nikdy…Ale rodičom bolo jedno, čo hovorím, verili, že sa vrátim zmenený. Veď toľko ľudí sa modlilo za tento okamih zázraku.

Keď som stál pred kostolom v Medžugorí, prišlo za mnou dievča, ktoré ma z videnia poznalo a spýtalo sa, že či nechcem ísť na generálnu spoveď. Zo mňa len vyšlo ÁNO, CHCEM. Ale nevedel som, čo to je. Začal som sa pripravovať. Počas spovede som cítil, ako zo mňa vychádza všetko zlo, aj keď miestami som mal pocit, že mi bráni vyznať všetky hriechy. Po spovedi som len plakal a plakal.

Môj život sa úplne zmenil. Našiel som si prácu, k rodine sa správam tak ako sa patrí a zo starých kamarátov mi veľa neostalo. Každý deň sa modlím za ich obrátenie. Život s Pannou Máriou je krásny, ale niekedy veľmi náročný. Zlo útočí z každej strany, ale s ružencom v ruke sa učím prekonávať pokušenia a vytrvať na dobrej ceste.

Lukáš, Slovensko

Read Previous

Ruženec za Slovensko

Read Next

Ruženec za Slovensko a Posolstvo z Medžugoria – Poprad 23.02.2020