Najväčší hriech (Slavko Barbarić OFM)

NAJVÄČŠÍ HRIECH 

Často ma trápila otázka: Čo je najväčší hriech? Spytoval som sa aj iných. Hľadal som vo Svätom písme. V rôznom čase som nachádzal rozličné odpovede. Teraz sa mi vidí, že som našiel správnu odpoveď. Totiž všetky skutky tmy sú iba následkom, ale príčina je vždy nebezpečnejšia ako následok. Následok nikdy nemôžeme odstrániť, ak neodstránime príčinu. Chcem tým povedať toto: Všetky možné hriechy sú len dôsledkom nedostatočnej lásky. Aj všetky problémy, ktoré nás trápia, sú nedostatkom lásky. Ak niet lásky, všetky dvere sú dokorán otvorené každému zlu a všetkým hriechom. 

Všetky vojny, všetky spory v rodinách i medzi jednotlivcami, všetky nedostatky, všetky nespravodlivosti, vraždy, potraty – všetko je dôsledkom nedostatočnej lásky voči životu a voči Darcovi života, Stvoriteľovi všetkého. To znamená, že NAJVÄČŠÍM HRIECHOM JE NEDOSTATOK LÁSKY. 

Nenávisť nie je natoľko nebezpečná ako nedostatok lásky. Môže sa stať, že nenávisť premôže lásku. Ale ak máme lásku, tá môže všetko očistiť a uzdraviť. Lenže ak láska vôbec nerástla, niet nijakej nádeje, že sa veci dajú do poriadku, a vtedy sa dvere ešte viac otvárajú každému zlu. 

Ak by sme hľadali porovnanie, mohli by sme to povedať takto: Je nebezpečnejšie nemať svetlo a nebudovať systém osvetlenia, ako sa v istom okamihu ocitnúť v tme a dostať sa na scestie. Boh vdýchol do ľudského srdca nielen dar lásky ako semeno, ale aj hlbokú túžbu, aby ho milovali a prijali iní. Nikomu nie je ľahostajné, či ho niekto má rád, alebo nie. Pri krste sme dostali Božie semeno lásky, viery a nádeje. Boh očistil pôdu, aby to semeno mohlo rásť a rozvíjať sa. Iba tak môžeme byť na obraz a podobu Otca, ak sa usilujeme, aby sa to semeno v nás rozvíjalo. No ak to nerobíme, potom láska, viera i nádej zostanú iba semenom, potom talent ostane zabalený a ukrytý, úplne nepoškodený, ale aj nevyužitý. Ak sa to stane s láskou, spáchame prvý základný hriech, ktorý je pôvodcom všetkých ďalších hriechov, nešťastí a skazy. 

Ak sa každý deň nesnažíme rásť v láske, potom už nastúpila duchovná smrť a s ňou prichádza aj všetko iné zlo. Pre človeka nič nie je také dôležité ako nadchnúť sa pre správny rast v láske. Vtedy robí všetko, aby dar lásky voči nemu samému, voči Bohu i voči blížnemu, ako aj voči všetkým stvoreniam dozrel. Vtedy sa postaví na vlastné nohy a oslobodí sa od všetkých podmienok, ktoré určuje tento svet. Pokiaľ je láska závislá od lásky iných, je NEZRELÁ. A kým uvažujeme ako opätovať či neopätovať rovnakou mierou, ako nemilovať, ak nie sme milovaní, vtedy je naša láska PODMIENEČNÁ a neodlišuje sa od lásky pohanov, ktorí tiež vedia milovať tých, čo milujú ich a požičiavajú tým, od ktorých dúfajú dostať späť. 

Byť nadchnutý láskou a vytrvať, aby bola silná, znamená uschopňovať sa pre najlepšie skutky a pre jediný skutočný a úspešný boj proti skaze a ničeniu, v konečnom dôsledku proti hriechu. 

Predstavme si, že by na okamih skončili všetky vojny, všetci hladní budú nasýtení, všetci chorí budú dôstojne a ľudsky liečení, všetci odvrhnutí nájdu niekoho, kto ich prijme, všetci prenasledovaní získajú slobodu, všetci zarmútení sa budú radovať, všetci zranení budú uzdravení… To môže dosiahnuť iba láska. Ak teraz nie sme presvedčení a neodvážime sa o tom ani len snívať, je to len znak, že nemáme ani potuchy, čoho je láska schopná. Tá láska, ktorá je vštepená do našich sŕdc, ako nás učí aj svätý Pavol: „Božia láska je rozliata v našich srdciach“ (Rim 5, 5). Ak niet lásky, všetky utrpenia, vnútorné i vonkajšie, zavalia človeka a zničia ho. Preto je hriech najväčším nebezpečenstvom, pretože nech by bol akýkoľvek, jeho semeno v srdci vždy zadúša lásku. 

Read Previous

Liek z neba (Terézia Gažiová)

Read Next

S Pannou Máriou na ceste spásy (Páter Ljubo Kurtovič, OFM)