V službe Panny Márie

V službe Panny Márie

Volám sa Yveta. Mám 57 rokov. Ako pútnici s manželom chodíme do Medžugoria od roku 1997. O Medžugorí som sa dozvedela prvýkrát od priateľky na jeseň 1996, ktorá tam veľmi túžila ísť. A tak na Veľkú noc sme tam prišli. Vtedy sme sa po prvýkrát stretli s Terkou Gažiovou. Medžugorie ma tak oslovilo, že bolo pre mňa ako magnet, ktoré ma stále viac a viac priťahovalo. Dni v strávené v Medžugorí boli dni pokoja. Boli to pohladenia Panny Márie a Pána Ježiša. Bol to balzam na dušu. Postupom času rástla vo mne túžba žiť v Medžugorí. Tak pred 15-timi rokmi som oslovila Terku, či by pre nás niečo nemala, kde by sme mohli pomáhať, ale vtedy ešte nebol ten správny čas. Vtedy by to bolo asi jednoduchšie zavrieť „dvere sveta“ a odísť do Medžugoria.

Odvtedy sme chodili do Medžugoria každý rok, niekedy aj dvakrát. Pán sa vždy postaral, aby sme mohli prísť. Predtým ako sme prišli do Medžugoria slúžiť, sme boli v spoločenstve u Redemptoristov, s ktorými sme spolupracovali 15 rokov až do jari 2018. Potom sme sa rozhodli zostať doma pre rodinu, upraviť si byt a užívať si preddôchodkový vek. Ale to boli iba naše plány. V marci sme išli do Medžugoria a naša skupina, s ktorou sme prišli, bola na návšteve v spoločenstve Svetlo Máriino. Tu sme pocítili silné pozvanie prísť slúžiť do Medžugoria v tomto spoločenstve a odovzdať sa Panne Márii pre jej plány pokoja.

Najskôr sme prišli na dva týždne na skúšku. Po nej sme sa vrátili domov, kde sme sa modlili, postili a rozmýšľali ako sa rozhodnúť podľa Božej vôle. Nebolo to jednoduché, pretože máme trojizbový byt, úspory sme nemali žiadne. Bolo treba platiť nájomné a ďalšie poplatky, pretože s touto možnosťou sme nepočítali. Bolo to obdobie skúšok, a preto som znova začala chodiť každý deň na sväté omše. Viacej som sa modlila a zistila som, že som bola vzdialená od Pána. Moja modlitba bola vlažnejšia a aj môj vzťah k Bohu. A tak na jeseň som povedala manželovi, že sa už musíme definitívne rozhodnúť – áno alebo nie. Úplne sa odovzdať do Božích rúk a dôverovať mu, že sa o všetko postará.

A tak vo februári 2018 sme dali výpoveď a na konci apríla sme prišli na rok žiť do Medžugoria. Stali sme sa „zamestnancami“ Panny Márie. Žiť v Medžugorí je niečo iné ako byť tam pútnikom. Služba bola veľmi intenzívna a niekedy namáhavá. Ale vždy som si uvedomila, prečo a pre koho sme tam. Stretli sme tam rôznych ľudí z bývalých krajín Sovietskeho zväzu, ktorí v nás zanechali najväčší dojem. Obohatili nás svojou nezištnosťou, láskou a dobrotou. Je to škola Panny Márie, kde sme sa učili nechať sa ňou viesť. Toto všetko bol milostivý čas. Boli sme tam až do decembra. Na Vianočné sviatky sme boli doma. Na konci januára sme sa vrátili späť a pripravovali sa na príchod pútnikov, ale pandémia, to všetko zmenila. Museli sme sa vrátiť späť na Slovensko. Nebolo to ľahké zrazu opustiť Medžugorie, ale prijali sme to. Teraz sme v karanténe a pociťujeme veľkú ochranu Panny Márie. Modlíme sa a veríme, že sa ešte vrátime späť do služby. Sme vďační za všetky tie milosti a Božiu prozreteľnosť, ktorú sme za celý ten čas dostali. „Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť“ (Ž 126, 3).

Kráľovná pokoja, oroduj za nás!

Read Previous

Adorácia, 07.04.2020, kostol sv. Jakuba, Medžugorie

Read Next

Budú nám chýbať zjavenia Panny Márie 2. v mesiaci