VĎAČNOSŤ (páter Ljubo Kurtovič)

VĎAČNOSŤ – páter Ljubo Kurtovič

Všetkých vás srdečne pozdravujem, všetkých, ktorí sme spojení cez internet. Naše stretnutie začneme znamením Kríža. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého Amen. Pán nech bude s nami všetkými.

Chcem sa podeliť s vami s rozmýšľaním v tomto čase utrpenia, v ktorom všetci žijeme. Je to zmena spôsobu života a životných zvykov kvôli pandémii, ktorá zachvátila takmer celý svet. Tak veľmi je potrebné v tomto čase vyhľadávať pozitívne veci. Tak veľmi je dôležité rozmýšľať pozitívne, hľadať a vidieť pozitívne napriek tomu, že sme obklopení negatívnymi správami, čiernymi kronikami, chorobami, smrťou a nešťastím. Nevedome sme ponorení do všetkého negatívneho a temného. Je umenie v tomto všetkom vedieť žiť a vidieť aj pozitívne okolo nás a v nás.

Každé nešťastie, utrpenie môže byť aj pre naše dobro. Preto sa obyčajne hovorí, nepýtaj sa, prečo je utrpenie, prečo je choroba, ale, kde ťa to utrpenie a choroba privádza alebo lepšie povedané, ku komu ťa privádza. Spoznávaš v tom všetkom toho, ktorý všetko drží vo svojej ruke? Toho, ktorý je Pánom dejín, Pánom prírodných a duchovných síl a zákonov? Pozvaní sme spoznávať neviditeľnú ruku toho, ktorý pozná každý náš krok a nemáme o ňom pochybovať, ako hovorí žalm: „On je iba nežnosť a milosrdenstvo“. Napriek všetkým skúsenostiam utrpeniam, bolesti, on ani seba samého neušetril pred mučeníctvom, aby nám prejavil svoju lásku. Iba to, čo máme a nosíme v srdci, to môžeme darovať druhým. Žijeme tým životom, aký mame v sebe. V sebe nosíš obraz takého života, aký si prijal od raného detstva až dodnes. Pretože ak si bol v detstve málo milovaný, ak si bol ohrozený, zneužívaný, chorý, opustený, vtedy tvoje predstavy života sú pochmúrne, čierne, plné pochybností a je nemožné, aby si sa realizoval. Ak nosíš tieto temné predstavy vo svojom živote, tvoj život je tiež temný, pochmúrny. Ak nosíš tie bolestné obrazy v sebe, tvoj život sa premení na bolesť. Ak sa prebudíš, ak sa preberieš a budeš sa snažiť svoju fantáziu naplniť krásnymi obrazmi, túžbami plnými nežnosti, tepla, dôvery a úspechu, tak sa aj stane.

Z druhej strany, ak tvoje detstvo dozrievalo a rástlo v bezpečí materinskej a otcovej lásky, ak bolo bez veľkých stresov a šokov, ak v tebe rastie dôvera, ak je tvoja predstava naplnená nádhernými obrazmi prírody, rodiny, priateľstva s ľuďmi, vtedy bude tvoj duch naplnený krásnymi obrazmi a budeš ich aj realizovať. Každý život nesie so sebou aj stres i negatívne zážitky, ktoré je potrebné naprávať a premieňať vždy na pozitívne túžby a priania. Tvoj život predovšetkým závisí od intenzity tvojich túžob, pretože ty si bytosť v projekte. Ty prevyšuješ samého seba. Si ako zrno pšenice, ktoré, keď vyklíči môže sa stať novou rastlinkou, ktorá prinesie 20 nových zŕn pšenice. Si ako žaluď, z ktorého môže vyrásť dub do výšky 10, 20, 30 m. Obrazy v tebe, tvoje myšlienky, to sú projekty, na ktorých spontánne pracuje celá  tvoja bytosť. Preto, ak nosíš pozitívne obrazy vo svojom duchu, tvoj duch bude budovať všetky tvoje schopnosti, aby si ich realizoval. Ak nosíš negatívne obrazy vo svojom duchu, budú sa negatívne odrážať v tvojom živote. A v tom  je rozdiel: medzi kreatívnym človekom, ktorý pracuje, ktorý je pripravený uskutočniť všetko, čo vidí a človekom, ktorý je úplné zlomený, ktorý v nič neverí a ktorý sa ľutuje a zakusuje neúspechy. To je viera. A viera to si ty. Ona v tebe uskutočňuje a zintenzívňuje to, čo jej ponúkaš ako materiál. Preto naplň svoju predstavu, svoje myšlienky pozitívnymi, sviežimi, úspešnými myšlienkami. Toto všetko je cvičenie, preto je dôležité cvičiť sa, cvičiť sa a žiť ako vďační ľudia.

Mária z Nazareta je pre nás príkladom ďakovania a oslavy Boha. Napriek tomu, že prežila život v prenasledovaní, nepochopení, jej život bol naplnený aj bolesťou, vedela velebiť Boha. Velebí moja duša Pána. Práve preto, lebo sa úplne odovzdala Pánovi. Aj v tých bolestných chvíľach žila v odovzdanosti a dôvere v Pána, vediac, že Pán všetko obracia na dobro tým, ktorí v neho veria a ktorí ho milujú. Keď sa pozeráme na uplynulé roky jej zjavení, vidíme, koľkokrát nám počas tohoto času Panna Mária, Kráľovná pokoja, hovorí o vďačnosti. Každé posolstvo končí slovami: „Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie“. Preto si pripomeňme niektoré jej slová vďaky, ktoré vyšli z jej srdca a týkajú sa nás. Hovorila: „Drahé deti, dnes sa radujem a ďakujem vám za vaše modlitby. Tento týždeň nech bude vďakou za všetky milosti, ktoré vám Boh udelil. Dnes vám ďakujem za každé otvorenie vašich sŕdc a za všetky modlitby. Chcem poďakovať všetkým, ktorí počúvli moje posolstvá, ďakujem vám za lásku, ktorú mi preukazujete. Aj dnes vám ďakujem za všetko, čo ste urobili pre mňa v tieto dni. Zvlášť vám, drahé deti, ďakujem, v Ježišovom mene, za obety, ktoré ste priniesli v minulom týždni. Drahé deti zabúdate, že od vás očakávam obety, aby som vám mohla pomôcť a odháňala od vás satana. Modlite sa, aby váš život bol radostnou vďakou, ktorá vyteká z vášho srdca ako rieka radosti. Deti, ďakujte ustavične za všetko, čo vlastníte, za každý maličký dar, ktorý vám Boh dal. Bohu ďakujte, pretože všetko je Boží dar pre vás. A tak v živote budete môcť ďakovať za všetko a odkrývať Boha vo všetkom. Nech každý deň bude naplnený modlitbou vďaky Bohu za život i za všetko, čo máte“. Mohli by sme povedať, že najnebezpečnejšia a najhoršia chyba človeka je nevďačnosť. Byť vďačný, znamená byť otvorený pre nové životné možnosti. Ty si sám sebe nedaroval život. Všetko, čo máš ti je darované z neba. Každá chvíľa tvojho dňa, nový týždeň, mesiac, rok tvojho života je darom od Pána. Ty si si nemohol objednať rodičov. Nemohol si si napred objednať prírodu, v ktorej žiješ, telo, v ktorom prebývaš. Všetko si dostal. Či si niekedy poďakoval Bohu za to, že ti dal všetko a voviedol ťa do života? Vďačný je ten človek, ktorý vidí, že jeho dni aj jeho život závisia od Boha. Vďačný je aj ten, ktorý je presvedčený, že človek žije viac z toho, čo prijíma, než od toho, čo urobí. Človek v podstate žije natoľko, nakoľko je vďačný. Nevďačný človek pokladá všetko to, čo má, dom, v ktorom sa narodil, rodičov, školu, vzduch, ktorý dýcha, umelecké diela, ktoré pozoruje za svoje a nepotrebuje sa nikomu poďakovať. Nevďačnému človeku nie je potrebný nikto. Druhých používa, len aby ich pokoril a zneužil. Nevďačný človek je utláčateľ, zlodej a dokonca aj vrah. Nevďačný človek žije v cudzom. Dostal od Boha ľudí a správa sa, akoby mu patrili. On žije vďaka ľudom a správa sa, akoby ľudia žili vďaka nemu. Človek je bytosť, ktorá nežije sama od seba, ale žije vďaka druhému. Vďaka vzduchu, ktorý dýcha, vďaka vode, ktorú pije, vďaka jedlu, ktoré je, vďaka ľuďom, ktorí ho uznávajú, vďaka práci, ktorú vykonáva. Stále sme závislí jeden od druhého. Človek je úplne závislý na druhom. Nemohli by sme žiť bez vzduchu, ktorý sme nevyrobili, vody, ktorú sme nestvorili, jedla, o ktoré sa musíme postarať. Bez ľudí by sme nemohli byť tím, čím sme. Všetko toto sa nám zdá prirodzené a vôbec o tom nerozmýšľame. Iba v hraničných životných situáciách si začneme uvedomovať, aké je dôležité to, od čoho sme závislí.

Keď sa znečistí vzduch, keď zostaneme bez vody, keď sa najeme pokazeného jedla, keď nás zrania ľudia, iba v takých hraničných situáciách si môžeme všimnúť, nakoľko je dôležité pre nás to, čo si v podstate ani neuvedomujeme a je pre nás úplne prirodzené. A čo ak je to aj s Bohom tak? A čo ak je Boh predpokladom toho, že vôbec žijeme a sme? Skutočný veriaci je vďačný človek. To je človek, ktorý vidí a spoznáva, že Boh je základným predpokladom, že žijeme, pretože on drží každý náš krok vo svojej ruke i celé dejiny ľudstva. Vďačný človek  nie je slepý, on vidí, vidí svet a vecí také, aké sú. Vďačný človek je ten,  ktorý sa neprestajne učí, ktorý si všetko všimne, ktorý sa vie čudovať. Vďační ľudia sú ľudia veľkého srdca, pokorní a odvážni, to sú ľudia, ktorí sa dokážu zmieriť, poprosiť o odpustenie. Sú chápaví a na svet sa pozerajú svetlými očami, sú schopní zapáliť svetlo tam, kde je tma. Sú schopní zastaviť vojny, nenávisť. Ježiš je pre nás príkladom vďačného človeka. Spomeňme si, keď mu na krížovej ceste Veronika podala ručník, aby mu poutierala spotenú, krvavú tvár. On jej z vďačnosti zanechal svoju tvár a tým urobil Veroniku slávnou na tisícročia. Spomína sa na ňu ako na ženu, ktorá pomohla Ježišovi. Iba vďační ľudia budú slávni a nevďační zostanú v hanbe, osamelí. V podstate sú už mŕtvi. Vďační vedia dávať, pretože oni vždy majú.

Je jeden príklad z Talianska, možno ste ho aj čítali niekde na internete. Ja som si ho tiež prečítal. Hovorí sa o 90 ročnom človeku, ktorý v Taliansku prežil koronavírus a dostal účet, aby zaplatil respirátor. Za každý deň 500 eur. Keď dostal ten účet zamyslel sa a lekár sa ho spýtal, kde je problém, či je problém zaplatiť. On hovorí: „Nie, iba rozmýšľam, že už 90 rokov bezplatne dýcham vzduch i nikdy som si nemyslel, že je to dar a že by som mal niekomu za to zaplatiť“. Až kým niečo nestratíme, keď nezostaneme bez niekoho, niečoho, často si to ani nevšimneme. O mnohých orgánoch v tele ani nevieme, že ich máme, až kým nás nezabolia. Nestaráme sa o ich zdravie, ani o zdravý život, kým sa nezjaví choroba. Môžeme dýchať bez prístroja, jesť vlastnými zubami, piť bez cievky v nose. Môžeme ísť kedy chceme na prechádzku, vychutnávať si slnko, vzduch, more, spev vtákov, kvety, jar, zimu, dážď, vietor. To všetko sú dary. Toľko je krás, ktoré nás každý deň zaplavujú, ale my si ich vôbec nevšímame. Sme slepí, nevidíme. Môžeme preklínať situáciu, v ktorej sa nachádzame, odmietať poslušnosť úradom, ktoré vykonávajú svoju prácu, kričať, ale nemôžeme tým zmeniť situáciu. Ale prijatím sa môžeme niečo naučiť. Môžeme si začať všímať krásu života. Odkrývať nakoľko sme v podstate šťastní. Šťastie totiž nezáleží na vonkajších okolnostiach, mierových dohodách a prostriedkoch v banke. Šťastie, to je stav ducha, pozerať sa na život z perspektívy večnosti, všetko je dar. Môcť kráčať je dar, sloboda pohybu je dar, dar je mať pitnú vodu a svieži vzduch, dar sú ľudia, ktorých stretáme – minister aj policajt, pekár, lekár, smetiar. Dar je sloboda viery, vierovyznania a svedomia, sloboda reči, pokoj v domovine, môcť ísť do kostola, byť na sv. omši, spovedať sa, to všetko je dar. Dar je i pápež, biskup, kňaz, rehoľník, rehoľnica. Až keď zostaneme bez nich, všimneme si, že sme boli nimi obdarovaní. Ďakujúc za smrť, uvedomíme si, že aj život je dar. Od najranejšieho detstva nám hovorili, že treba poďakovať, keď dostaneme nejaký dar.

A tento pán pokračuje: „Je mi ľúto bezbožných, pretože nemajú komu poďakovať za to pekné, čo prežili. I modlitba pramení zo srdca naplneného hojnosťou vďačnosti. Modlitba je odkrytie koľkými darmi sme obsypaní. Môžeme byť šťastní aj v karanténe, aj v izolácii, aj na nemocničnom lôžku. Naplnení vďačnosťou sa modliť na každom mieste. Rodina je malá cirkev.

Vo veľkom týždni, ktorý je za nami, sme mohli s vďačnosťou prechádzať všetkými etapami Kristovho utrpenia, jeho Paschy, krížovej cesty, skúsenosti opustenosti Bohom – bremená hriechu kozmickej osamelosti, noci výsmechu, nevďačnosti, Golgoty a smrti. A vzkriesenie je dar za vernosť a vytrvalosť v ťažkostiach života. Ježiš je zárukou vzkriesenia.  Preto často hovorme Ježišu, vďaka ti. Ak oči srdca ešte nie sú otvorené, tak prosme za milosť, aby nám ich Pán otvoril.

Je jeden výskum, ktorý urobili v Amerike. Rozdelili niekoľko stoviek ľudí do troch rozličných skupín. Prvá skupina mala za úlohu písať denník a zapisovať do neho všetko to, čo prežili v ten deň. Nepozerajúc na to či to boli zážitky dobré alebo zlé, negatívne, pozitívne, všetko museli zapisovať. Druhá skupina mala za úlohu napísať do svojho denníka všetky negatívne a nepríjemne skúsenosti, ktoré prežili počas dňa. A či to nie je pokušenie aj pre nás, aby sme každý deň skončili a sústredili sa len na to zlé, čo sa nám počas dňa stalo? A tretia skupina mala za úlohu zapisovať do svojho denníka všetko dobré, pozitívne, čo prežili počas toho dňa, všetko to, za čo mohli byť vďační. Tento denník sa volal denník vďačnosti. Výsledky boli dojímavé. Tretia skupina, skupina vďačnosti, sa cítila lepšie fyzicky, psychicky i duchovne. Fyzicky, pretože viac cvičili, mali menej fyzických symptómov a lepšie spali. Psychicky, pretože mali vyššiu bdelosť, oduševnenie, rozhodnosť, energiu, mali menej depresie, stresu a boli na vyššej úrovni optimizmu a životnej spokojnosti bez toho, žeby odmietali negatívne spomienky života. Duchovne boli pripravenejší pomáhať druhým, menej druhým závideli, boli menej materialisticky zameraní, boli veľkodušnejší a viac sa zúčastňovali na náboženských službách a zapájali sa do náboženských aktivít. Tu vidíme, že byť vďačným je naozaj dobre pre každého z nás. Byť vďačný je v podstate časť kresťanského života. Človek môže kategoricky povedať, že nevďačný človek v podstate nie je kresťan. Keď čítame v prvom liste Solúnčanom o ďakovaní, vidíme, že je to práca, ktorou by sa mal kresťan zaoberať. „Radujte sa, ustavične sa radujte, bez prestania sa modlite“, hovorí sa v liste, „pri všetkom vzdávajte vďaky lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás.“ Podobne hovorí list Kolosanom: „Buďte vďační. Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte, napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu žalmy, hymny a duchovné piesne. Vzdávajte vďaky Bohu a všetko čo robíte, konajte v mene Pána Ježiša Krista“.

Máme jeden úryvok z evanjelia podľa Lukáša 17, 11-19: „Kým Ježiš putoval do Jeruzalema prechádzal cez Samáriu a Galileu. Vchádzal do ktorejsi dediny a išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Z ďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu učiteľ, zmiluj sa nad nami“!  Keď ich Ježiš uvidel povedal im: „Choďte, ukážte sa kňazom“. A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol k Ježišovým nohám a ďakoval mu, a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal, „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“

Tento úryvok z Lukášovho evanjelia má svoju silu a hĺbku. Ježiš uzdravil desať ľudí. Desať malomocných a iba jeden z nich sa vrátil, aby poďakoval. Môžeme si v sebe pomyslieť, že to je veľmi zlé. Koľká nevďačnosť, že iba jeden z nich mal v sebe tú slušnosť vrátiť sa a poďakovať. Keď sa vrátil, nepodáva Ježišovi ruku na znak vďaky, ale padá tvárou na zem a vzdáva Bohu vďaku. Pripomeňme si, že v Starom zákone národ padal tvárou na zem, keď sa zjavil Boh. Tento malomocný pochopil, že bol nielen uzdravený, ale pochopil, že to urobil Boh, a  preto padá tvárou na zem. Padá pred Ježišove nohy a ďakuje a oslavuje Boha. Ježiš vtedy vyslovuje slová spásy: „Choď, tvoja viera ťa neuzdravila, ale spasila“. A to vyjadruje ten samotný skutok vďaky, že Bohu ďakuje za to, že je spasený.  Keď Ježiš uzdravuje, vracia zdravie telu, duchu aj srdcu. A ako sa môžeme stať vďačnými ľuďmi? Skôr, než spoznáme vďačnosť a pokoj, je potrebné spoznať aj svoju temnú stránku. Svoje tiene, pred ktorými utekáme, ktoré chceme zakryť a ukrývame ich pod koberec. Je potrebné si uvedomiť svoje hnevy, svoju zraniteľnosť, svoje nedostatky, ktoré sú hlboko zakopané a trovia nás, ničia nás, sú proti Bohu môžu byť aj našou vzburou. Sv. Terézia Avilská hovorila, že modlitba je rozhovor medzi dvoma priateľmi. A priateľ jeden druhému hovorí pravdu. Prísť pred Boha a vidieť seba v pravde to nie je ľahké. Obyčajne prichádzame k  Bohom s nejakými maskami a to môžu byť aj nábožné masky. Obyčajne hovoríme Bohu modlitby, ktoré môžu byť formulky, ale nie sú pravdou nášho srdca. Sv. Terézia Avilská mala túto úctu a čestnosť k Bohu, keď mu povedala, ak sa takto správaš ku svojim priateľom, potom vôbec nie je zvláštne, že ich máš tak málo. Sv. Terézia sa nebála povedať Bohu pravdu, pretože pred Bohom sa ani nemôžeme ukryť. On nás pozná lepšie ako my seba. Keď čítame žalmy, ktoré sú v podstate modlitbou Cirkvi, vidíme, že niektoré môžeme nazvať aj ako žalmy tmy, žalmy negatívnej skúsenosti hnevu, dezorientácie, vidíme, ako sa žalmista modlí čestne, úprimne a priamo k Bohu. A v žalmoch vidíme aj veľa urážlivosti, bolesti, hnevu. Tieto modlitby Izraela boli tak úprimné v obracaní sa k Bohu. Práve v takých miestach smrti, bolesti, tmy, ktoré sa vyskytujú v modlite žalmov, v takých miestach Boh dáva nový život tomu, kto objíme tmu ako časť svojho života. Vidíme, že žalmy sú veľkou časťou oficiálnej modlitby Cirkvi. Problém je, že náš duchovný život nie je vždy spojený s naším reálnym životom. Aby sme mohli spojiť jedno s druhým, je potrebné sedieť aspoň pol hodiny každý deň a jednoducho otvoriť svoje srdce Bohu a dovoliť mu, aby uvidel, čo sa odohráva v našom živote, v srdci. Zvlášť, keď sú to pocity strachu, hnevu, ťažkosti, bolesti, buď úprimný, čestný pred sebou i pred Bohom. Toľkokrát nám Ježiš povedal: „Nebojte sa“. Často hovoril o strachu. Pretože strach v podstate ničí základ viery, podstatu viery. Strach ničí našu dôveru v Boha, strach paralyzuje psychiku, strach je ten, ktorý zabíja vzťahy. Strach je ten, ktorý nám nedovoľuje objať kríž. Kríž utrpenia, ktorý nás vo viere privádza ku vzkrieseniu, vďačnosti a radosti. Preto modlime sa aj my za dar vďačného srdca, za dar otvorených očí, aby sme videli a spoznali, že nám je všetko darované.

Toto naše stretnutie cez média zakončíme modlitbou a požehnaním. Modlitbou, ktorá patrí Pánu Ježišovi, ktorý je s nami vo viere, prebýva v našich srdciach, je živý a prítomný. Pane Ježišu, iba jeden cudzinec, Samaritán, z tohto evanjelia, ktoré sme počuli, poďakoval za uzdravenie z malomocenstva a bolo ich desať, Ježišu, ktorí prišli ku tebe. Aj ja, Ježišu, sa môžem spoznať v tých deviatich, ktorí nepokladali za potrebné vrátiť sa ku tebe a poďakovať ti.  Aj mne si daroval život, ale niekedy ti Ježišu vyčítam tento dar. Obdaroval si ma rodičmi, a niekedy ti vyčítam, že si mi nedal lepších, daroval si mi svet, v ktorom žijem, a ja si myslím, že to je miesto trestu a prekliatia, dávaš mi život a zdravie, a ja ti vyčítam maličkosti, o ktorých si myslím, že mi chýbajú, neviem ti ďakovať. Neviem ti povedať vďaka, Ježišu, za všetko, čo mi dávaš. Neviem ti povedať vďaka za každý deň, za slnko a ľudí, za priateľov, rodičov, neviem ti povedať vďaka za vzduch, ktorý dýcham, i za to, že táto zem plodí plody, z ktorých sa sýtim, neviem ti povedať vďaka, že mám možnosť žiť slušne a so všetkým, čo mám sa môžem podeliť s tými, ktorí nemajú chlieb a slovo. Neviem ti poďakovať za to, že nie som malomocný, a že je to tvoj dar a nie moja zásluha. Ja si myslím ako tí deviati, že máš povinnosť dať mi zdravie, blahobyt, že ja mám na to právo. A ty si zlý a nespravodlivý, keby si mi to nedal. Aj mne sa niekedy zdá, že ti v podstate nemám prečo ďakovať, pretože ty by si to mal všetko tak robiť akoby si mi to bol dlžný. Zabúdam, že to čo mám a čo som je tvoj dar. Znak tvojej veľkej lásky a dobroty. Zabúdam, že tvoj vzťah ku mne je láska, milosrdenstvo, dobrota. Zabúdam, že milosrdenstvo, po ktorom mali túžbu aj títo malomocní, je dar tvojho srdca a tvojej dobroty a nie niečo, čo by som si mal vyžadovať. Preto ťa, Ježišu, prosím, uč ma byť vďačný. Cítim, že vďačnosť je skutok viery, vďačnosť je vyjadrenie srdca, cit, že žijem z tvojej dobroty a lásky. Vďačnosť je znak viery v tvoju nevysloviteľnú dobrotu a lásku. Chcem ti veriť, Ježišu, a chcem, aby môj život bol piesňou vďaky za život, zdravie, vieru, modlitbu, Cirkev, sviatosti, za požehnanie milostí, ktorými neustále posilňuješ a napĺňaš môj život. Ďakujem ti, Ježišu, za všetko, čo mi ustavične dávaš. Nech dnes moja vďaka bude za všetko, za čo som ti ešte nikdy nepoďakoval. Vďaka ti, pretože to je dôstojné a chvályhodné, vždy a všade na každom mieste ďakovať ti.

Nech bude Pán s vami všetkými, ktorí budete a ste s nami duchovne spojení na tomto stretnutí, so všetkými, ktorých nesiete vo svojom srdci, ktorí sú zasiahnutí bolesťou, utrpením, chorobou, krížom, nech vás žehná a svojou milosťou sa dotkne, prenikne, uzdraví, na príhovor našej nebeskej Matky, Kráľovnej pokoja, všemohúci Boh Otec i Syn i Duch Svätý. Amen. Pokoj vám i dobro.

 

Predchádzajúce

Homília, páter Karlo lovrić, 13.05.2020

Ďalej

Homília, páter Slavko Soldo, Medžugorie, 14.05.2020