Kto je meradlom? (páter Slavko Barbarić, OFM)

Ježiš odišiel na Olivovú horu.Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich.Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedkua povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve.Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi.Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“A znovu sa zohol a písal po zemi.Ako to počuli, jeden po druhom –počnúc staršími –sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku.Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 1-11)

Môžu sa vynoriť rôzne otázky: Ako môžem vedieť, čo je zmyslom života, čo je plnosťou života? V akom smere má človek rásť? Kto prináša posledné a najdôležitejšie meradlá pre zrelosť človeka? Sú to rodičia, Cirkev, národ, rodina, rehoľné spoločenstvo? Nevyvoláva práve táto otázka prvé spory, rozvody, vraždy, prenasledovania, neslobodu? Človek, jednotlivec alebo rodina, otec či matka, alebo spoločenstvo začnú druhým vyberať model, „strihať fazónu“, určovať pravidlá a vyznačovať hranice. Všetky vzbury mladých sa zakladajú práve na tejto záhadnej otázke: Kto mi určuje mieru alebo smer? Na začiatku sa na ňu môže odpovedať takto: Človeku neurčuje ani cestu, ani mieru človek. To nemôže urobiť ani jeho rodina, ani jeho spoločenstvo, ani národ, v ktorom žije, ani systém, ktorý vládne. Človek si svoje najhlbšie určenie doniesol so sebou, a všetky ostatné výchovné zložky musia tomu slúžiť.

Takže inými slovami – rodičia tu nie sú na to, aby vychovávali dcéru alebo syna pre seba, ale aby ich vychovávali tak, že z nich budú samostatné osoby. Systém tu nie je na to, aby ľudí vychovával pre seba, ale aby ľuďom pomáhal uviesť do života a rozvíjať dary, ktoré si doniesli so sebou: dary slobody, spravodlivosti, milosrdenstva. Ak sa jednotlivci, systémy, rodiny a spoločenstvá snažia vychovávať ľudí pre seba a pre svoje ciele, človek sa stane prostriedkom, a potom sa rozvíja nesprávne. A keď sa človek nesprávne rozvíja, nesprávne sa rozvíja aj všetko, čo robí. Teda každý systém, každá vláda, každá škola a výchovná ustanovizeň, rátajúc do toho aj rodinu, sú tu na to, aby človeku pomohli rásť. Dospelý a zrelý človek bude vedieť prevziať na seba povinnosti, chrániť svoje práva a ctiť si práva iných.

Avšak v zápase o svoje miesto v spoločnosti a rodine sa človek môže stať zanovitý. A taký človek sa opäť stráca ako ten, čo rastie iba podľa príkazov iných. Človek nie je stvorený na to, aby si sám svojvolne určoval pravidlá správania, aby si sám určoval rast, a nemôžu to urobiť svojvoľne ani iní. Sám život a najhlbšia potreba v človeku, aby rástol v láske, sú základmi, ktorými sa musí všetko riadiť a ktorým sa všetko musí podriadiť. Od toho závisí stanovenie správneho vzťahu medzi jednotlivcom a spoločenstvom, a správny vzťah je ovocím zrelosti.

Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy.Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov.Ovce si postaví sprava a capov zľava.

Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ,Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma;bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.’Vtedy mu spravodliví povedia: ,Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť?Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa?Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?’Kráľ im odpovie: ,Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.’

Potom povie aj tým, čo budú zľava: ,Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť;bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.’Vtedy mu aj oni povedia: ,Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení, a neposlúžili sme ti?’Vtedy im on odpovie: ,Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.’A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“ (Mt 25, 31-46)

Láska ako najhlbšia skutočnosť a najhlbšia potreba každého človeka sa stala v Ježišovom učení a ohlasovaní hlavným prikázaním. Preňho je prvou a poslednou otázkou: Miloval si? A hlavný príkaz je: V láske slúžiť si navzájom a byť pripravený zomrieť, aby iní mohli žiť. Veď umierať v službe lásky neznamená zmiznúť, zničiť sa, ale stať sa schopný vo svojej šírke a hĺbke prežívať lásku v jej plnosti.

Človek je stvorený na Boží obraz a podobu a Boh je láska. Preto je láska jediný správny obraz o človeku A jeho ideál je stať sa láskou podobný Bohu. Čím väčšmi človek miluje, tým je podobnejší Bohu, a tým bližší všetkým ľuďom a všetkým stvoreniam. Je jasné, že človek nie je stvorený na obraz svojej rodiny alebo spoločenského systému, ani na obraz a podobu Cirkvi, ale sa má realizovať láskou podľa predpokladu Stvoriteľa.

Ak máme pochopiť, čo sú dobré rodiny, dobrí vychovávatelia, dobrá Cirkev, musíme mať na mysli ich úlohu. Koľko kto a čím pomôže, aby človek jednotlivec objavil svoju podobnosť s Bohom a v nej rástol, obšťastňujúc seba aj iných, natoľko je to dobré. Odpoveď na nami položenú otázku kto je meradlom pre hriech a kto ho určuje, a kto je meradlom pre dobro a kto ho určuje, nachádzame v jednoduchej pravde: Nik nie je pre seba meradlom hriechu, ani ho nikto nevymyslel svojvoľne podľa svojej mienky. Hriech možno objaviť len ako nebezpečenstvo, ktoré otravuje a ničí semeno lásky v srdci človeka, a preto ho treba vykoreniť.

To isté sa dá povedať o prostriedkoch, ktoré pomáhajú, aby sa láska rozvíjala. Nie sú to svojvoľné výmysly ani Cirkvi, ani iných výchovných systémov, ale ponúkajú sa ako pomoc, bez ktorej by človek nevedel vybrať prostriedky potrebné pre najhlbší rast človeka. Kresťanské pozvania k modlitbe, pôstu, spovedi, účasti na omši, čítanie a úvahy o Božom slove sú človeku pomocou, aby našiel cestu a prostriedky na ceste k cieľu. Kresťania tieto prostriedky prijímajú natoľko vážne, nakoľko pochopili ich úlohu pre svoje osobné dozrievanie.

 

Predchádzajúce

Láska vždy zvíťazí (Terézia Gažiová)

Ďalej

V tomto nepokojnom čase vás pozývam k vytrvalej modlitbe (o. Henryk Jaworski)