Vďaka Medžugoriu som odpustila…

Pochválený buď Ježiš Kristus!

Volám sa Galina. Chcem sa s vami podeliť so svojimi skúsenosťami z Medžugoria. V Medžugorí som bola už päťkrát a každá cesta bola jedinečná. Pred prvou púťou som si čítala veľa svedectiev, predstavovala som si niečo neuveriteľné, dúfala som, že uvidím niečo nadprirodzené, počítala som s nejakými „špeciálnymi efektami“, ale nič z toho nebolo. Nevedela som pochopiť, prečo som sem prišla. Na zjavenie som sa nedostala a ruženec som sa už predtým modlievala každý deň so svojím manželom, aj som sa spovedala … A tu treba po kameňoch chodiť, ruženec sa modliť, adorácia je taká istá ako u nás, nič zvláštne…

Ale jedno ráno som si vzala Sväté písmo a odišla som na Podbrdo. Pomýlila som si dátum a prečítala som si iný úryvok čítania – nie ten, čo bol na daný deň. Ale veľmi dobre som si zapamätala slová „keby si prosila, dal by som ti“ a uvedomila som si, že  mám prosiť o náš dom a Boh nám ho dá. V tom čase sme už 12 rokov s troma dcérami žili v podnájme. Bolo nemožné, aby nám niekto z našej rodiny pomohol, hoci Boh nám už dal prácu a našetrili sme si nejaké peniaze, ale v tom čase to bolo príliš málo na kúpu vlastného domu. 

Po príchode domov som sa znovu rozhodla ísť do Medžugoria. Tentokrát s dvoma úmyslami – modliť sa za náš vlastný dom a za moju mamu, ktorá umierala na rakovinu. V tom čase bolo pre mňa ťažké komunikovať s rodičmi. „Klbko neodpustenia“ mi uviazlo niekde v hrdle.

Keď som prišla druhýkrát do Medžugoria, povedali nám, že dnes môžeme byť prítomní na zjavení. Bolo to 23. júna 2017 na moje narodeniny. V ten deň bol sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Počas zjavenia som cítila niečo výnimočné, akoby som sa mohla nadýchnuť z plných pľúc.

Veľmi hlboko som prežila adoráciu, kde som si uvedomila svoje správanie a ľutovala som ho. A moja dcéra, ktorá mala 7 rokov sa celú hodinu hrala s kamienkami.

V noci som sa kvôli „klbku neodpustenia“ nemohla poriadne nadýchnuť. Bolesť neodpustenia ma už veľmi unavovala, bolo pre mňa ťažké pochopiť správanie rodičov, nemohla som im odpustiť, bolo to veľmi ťažké. Rany z detstva sa začali ozývať. Moja rodina odo mňa očakávala zodpovedné správanie, pretože mama zomierala … a ja som jednoducho prestala komunikovať. Každý deň som cítila bolesť, pichalo ma v hrudi, ale nemala som silu vziať telefón… Rozhovory s rodičmi sa odzrkadľovali na vzťahu s mojím manželom a našimi deťmi – neustále som na nich útočila.

Keď sme sa vracali domov, kňaz, ktorý nás sprevádzal, sa začal modliť modlitbu odpustenia. A začal menovať všetkých, ktorým musím odpustiť: mame, babke, spolužiakom… A ja som sa do tej modlitby úplne ponorila. Opakovala som slová po kňazovi, pretože som to potrebovala.

Asi o 3 týždne neskôr sme v Žitomíre kúpili dom. Zaujímavé bolo to, že môj manžel Andrij si už niekoľko rokov obzeral tento dom. Nemohli ho predať, hoci záujemcov bolo veľa, ale ku kúpe nikdy nedošlo. A nakoniec spustili cenu, takže sme ho mohli kúpiť. S istotou vieme, že Pán nám tento dom podržal. 

Ešte deň predtým som išla k mojim rodičom – mala som veľký strach. Keďže môj vzťah s rodičmi bol úplne prerušený pri pohľade na nich som nič necítila: ani žiaľ, ani bolesť, ani zlosť, NIČ! Bolo to neuveriteľné! Vyhodilo ma to z rovnováhy.

Pán mi dal tú milosť, že som s mamou strávila poslednú hodinu jej života. Bola už v bezvedomí. Modlila som sa pri nej ruženec, korunku k Božiemu milosrdenstvu, dala som jej krížik na čelo a poprosila o odpustenie.

Na pohrebe som v mene mojej mamy prosila ľudí o odpustenie. Nebola to len nejaká fráza, ale boli to slová vychádzajúce zo srdca. Boli tam rôzni ľudia, ale povedala som: „Ak je pre vás ťažké odpustiť, potom povedzte: „V mene Ježiša Krista, odpúšťam Oľge to a to.“ Dodala som ešte slová Panny Márie, ktoré aj kňaz hovoril pri modlitbe za odpustenie: „Druhí nás zranili, pretože sami boli zranení.“

  Moja tretia púť do Medžugoria bola SPOVEĎOU. Bola som trikrát na spovedi, pretože som pochopila, že na tej predchádzajúcej som sa ospravedlňovala a nechcela som si priznať svoju vinu. Ale myslím si, že pre Máriu sú dôležité naše očisťovania. Vtedy sme slobodní, pripravení milovať a meniť svoj život!

Na jeseň sme aj s manželom putovali do Medžugoria na duchovnú obnovu pre manželské páry. Bolo to ako svadobná cesta: deti a problémy zostali doma. Neskoro večer sme boli na Podbrde, iba my a Panna Mária (v lete také nezažijete). Myslím si, že táto púť nás zblížila. Tiež som si aj na príklade iných manželiek uvedomila, že moje aktívne slúženie bez manžela (dokonca aj s dobrým úmyslom) môže zničiť vzťah v manželstve.

Vďaka Bohu za Medžugorie! Vďaka Bohu za Máriu!

Galina, Ukrajina

Predchádzajúce

Milostivý čas

Ďalej

Svetlo Máriino. Júl 2020