Zaľúbenosť a čo ďalej?

V auguste si pripomeniem svoje malé výročie: 20 rokov od môjho prvého osobného stretnutia s Medžugorím. Táto púť v samote „autostopom po Európe“ bola pravdepodobne fyzicky najťažšia, ale zároveň najúrodnejšia pre srdce. Môj život sa rozdelil na pred a po Medžugorí. A teraz je čas položiť si otázku: Stala som sa inou? Žijem ruka v ruke s Máriou?

Pamätám si, že keď som prišla do Medžugoria, pozerala som na kamene, oblaky, obrazy a sochy Panny Márie a očakávala som nejaké zvláštne znamenie, zázrak, podvedome –

nejakú odmenu za výkon mojej ťažkej cesty.

Ale Panna Mária konala inak. Vzbudila v mojom srdci vrúcnu túžbu spoznať a naplniť všetky jej materinské pozvania. A stačili štyri dni naplnené modlitbou, slzami, tichými potešeniami, objavov a stretnutí, aby sa uskutočnila premena.

Vrátila som sa do sveta nesmierne šťastná, preplnená Máriinou a Ježišovou láskou. Akoby ma niekto za úsvitu prebúdzal, zdvíhal ma z postele a s ružencom v ruke ma viedol do parku. Na konci posledného slávnostného ruženca som už bola v kostole a čakala som na rannú sv. omšu. Tak sa začínal každý deň.

Čudovala som sa, ako som mohla predtým zaspávať bez ruženca v ruke?! Koniec koncov, modlitba ruženca je nádhernou oslavou! Treba len pozerať na Máriu a rozjímať o jej Synovi a nie o svojich problémoch. Ruženec je dýchaním, životnou silou, nežnosťou, láskou … Po rutine neostali ani stopy! Ruženec je šťastie.

Pochopila som, čo znamená „Nalomenú trstinu nedolomí“. Božia Matka nikoho neláme, nenúti, dokonca i naše slabosti a nedostatky vie použiť na dobré. Tak usmernila aj moje ambície a tvrdohlavosť, aby porazila moju neochotu postiť sa. Ale jedna vec je postiť sa v Medžugorí s ľuďmi, ktorí sa tiež postia – to nie je vôbec ťažké. A druhá vec je postiť sa vo svete . Pracujem a žijem v katolíckej organizácii, kde som musela čelil veľkým pokušeniam. Len v piatky, keď katolíci nejedia mäso, podávali na stôl moje obľúbené jedlá: plnené vajcia a rôzne druhy rýb. Keď som sedela za spoločným stolom a jedla si svoj chlieb a zapíjala ho vodou, rozmýšľala som, že aspoň kúsoček by mi mohol zostať na zajtra! Ale to sa nikdy nestalo. Uvedomila som si, že je veľmi dôležité nepozerať sa do druhého taniera (bolo by pekné, keby sa nikto nepozeral ani do môjho).

Postupom času som si uvedomovala, že zázrakov sa stalo omnoho viac, nielen nejaký obraz v oblakoch alebo slza zo sochy. Medžugorie ma obdarilo veľkými pokladmi: darom modlitby, darom pôstu, darom priateľstva s Božím slovom a s Ježišom vo Sviatosti oltárnej.

Samozrejme som zakúšala aj útoky zlého – duchovné i fyzické. Raz, keď ma videl jeden okoloidúci s ružencom v ruke, pľuvol na mňa. Na oplátku som sa len modlila, pretože som vedela, že nepľuje na mňa, ale na Pannu Máriu. V inú noc mi dvaja tínedžeri vytrhli kabelku z ruky. Peniaze a doklady som mala pri sebe, ale prišla som o svoju Bibliu a fotografiu, kde som bola s pátrom Slavkom Barbaričom.

Ale ani trpké dobrodružstvá, ani veľké zmeny nenarušili pokoj môjho srdca, keď bolo so mnou „päť Máriiných kameňov proti Goliášovi“. Tento pokoj sa navyše šíril aj na druhých. Prichádzal do kolektívov, v ktorých som pracovala, prinášal správne rozhodnutia, povzbudzoval k modlitbe s tými, ktorým bolo ťažko, menil atmosféru a uzmieroval konflikty. Nechválim sa, pretože to nie je moja zásluha. Jednoducho som len súhlasila byť nástrojom v Máriiných rukách a všetko ostatné urobila ona sama. Nemám sa čím chváliť, len so svojou sklonnosťou k hriechu, mojimi slabosťami, kvôli ktorým som tieto bohaté Božie dary mnohokrát strácala.

Časom som si začala všímať, že z roka na rok prichádza istý druh pomalého vyhorenia. Napriek aktívnemu životu v Cirkvi, opakujúcim sa pútiam do Medžugoria moje rozhodnutie k pôstu a modlitbe sa obnovovalo na čoraz kratšie obdobie. Ako sa to mohlo stať, že sa modlitba opäť stala rutinou a pôst dosiahol bod pokrytectva plnených vajíčok, a Biblia je ohraničená čítaniami na deň? Ako sa mohlo stať, že ma pohlcuje okolitý svet, pokoj srdca je prehlušený a objavuje sa hnev, obavy, pochybnosti, nerozhodnosť, žiarlivosť – všetko, čo Mária nemala?

Myslím si, že teraz je dôležité zdieľať aj túto skúsenosť „vyhorenia“, aby som povzbudila iných pútnikov, ktorí zažívajú niečo podobné. Viem jednu vec: keď sa neprestávam snažiť, vtedy duša dozrieva pre nebo. Aj moje pády a suchoty sú veľmi nevyhnutnou súčasťou procesu. Doba kvitnutia sa časom premenila na nepostrehnuteľný, tichý rast ako keď ovocie naberá dužinu a šťavu. Ako vzplanutie lásky mladých novomanželov pomaly vyhasína, aby sa mohlo premeniť na stálu, hlbokú a obetavú lásku, tak aj nás Mária učí milovať Pána nezištne, neočakávajúc zástup dojmov a duchovných sladkostí. Len tak sa môžeme stať podobní Márii a Ježišovi, ktorí nás milovali a milujú obetavo a nezištne. A uvedomenie si vlastnej biedy je osobitý Boží dar hodný nekonečnej vďačnosti. Ale určite budete súhlasiť, že je aj náročným darom. A aby sa ľahšie niesol, podelím sa s jedným príkladom.

Dovoľte mi pripomenúť silu materského požehnania, ktoré nám Mária dala k dispozícii. Nepovedala ako presne to máme robiť, ale pozýva nás prinášať požehnanie celému svetu. Keď odchádzam z domu spomeniem si na to a žehnám, koho stretnem: vrátnika pri vchode, okoloidúcich, predavačku v obchode, cestujúcich… Ak ste doma, duchovne môžete žehnať svojich príbuzných, milovaných a najmä tých, ktorých je ťažké milovať, s ktorými sa nerozvíjajú vzťahy, ktorí vám chcú zle a nenávidia vás. Uisťujem vás, že po piatich minútach bude vaša tvár žiariť úsmevom. A máte pred sebou ďalší krásny Boží deň s úsmevom.

                                                                                                                      Natália, Rusko

Predchádzajúce

V tomto nepokojnom čase vás pozývam k vytrvalej modlitbe (o. Henryk Jaworski)

Ďalej

Vezmite do rúk kríž