Aj ty si pozvaná

„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“ (Iz 55, 8 – 9)

Tento fragment z knihy proroka Izaiáša ostal hlboko v mojom srdci už odvtedy, ako som ho prvý raz prečítala. Sprevádza ma nepredvídanými cestami, ktoré sa niekedy nezdajú mojimi. Ale keď prejdem niekoľko krokov vpred, vidím, že cesty, ktoré sa na začiatku nezdali mojimi, sa na konci ukazujú ako moje vlastné.

Narodila som sa do katolíckej rodiny v Lotyšsku a moje krstné meno je Liga. Keď som mala 19 rokov, išla som prvý raz na púť do Medžugoria. Bola som mladým dievčaťom s veľkými túžbami a želaniami do budúcnosti. Najdôležitejším však pre mňa bolo, žiť v súlade s Božou vôľou. Boh má zvláštny zmysel pre humor a niekedy nás stavia do zvláštnych situácii.

Keďže sme sa na ceste do Medžugoria museli zastaviť na niekoľko hodín v Krakove, snažila som sa využiť čas. Sadla som si naproti obrazu milosrdného Ježiša a začala som sa s ním rozprávať… Rozprávala som mu rôzne veci a predstavovala som si, ako by mi odpovedal. Náš rozhovor plynul, kým okolo mňa neprešla jedna sestra z kláštora. Poďakovala som sa Ježišovi zato, že niektoré duše pozýva k tomu, aby ho nasledovali takým mimoriadnym spôsobom. A hneď na to, ako odpoveď v mojom srdci zazneli slová: „Aj ty si pozvaná! “

Aké prekvapenie! Tu som skončila náš rozhovor slovami: „Nie! Pozvi ma kam chceš, len nie k rehoľnému životu“. Po tejto udalosti bola celá moja púť zmarená. Čo ak ma Pán naozaj pozve k zasvätenému životu? Táto myšlienka mi kradla pokoj. V Medžugorí som napísala dlhý list Panne Márii a ako Mamu som ju prosila, aby zmenila plány svojho Syna, a aby mi dal iné povolanie. Tento môj list určite rozosmial Pannu Máriu a Ježiša tiež.

Ešte pred odchodom do Medžugoria som počula, že v Medžugorí je jedna kaplnka v komunite Oáza pokoja. Mnohí ľudia svedčili, že na tomto mieste dostali odpovede na dôležité životné otázky. Aké ťažké bolo pre mňa ísť tam. Čo bude, ak mi tam Pán povie, že mám ísť do kláštora? Keď som však vošla dnu, nič výnimočné sa nestalo. Keďže kaplnka bola veľmi krásna, rada som sa tam vracala.

Keď som sa vrátila do Lotyšska, rázne som sa rozhodla, že budem žiť posolstvá Panny Márie, ktoré nám dáva. A Mária, Kráľovná pokoja, ma sprevádzala na mojej ceste obrátenia.

Ďalších šesť rokov, keď som ukončila štúdium a začala som pracovať, ma stále mučila otázka, aké je moje povolanie? Keď som pred šiestimi rokmi povedala nie zasvätenému životu, teraz to už bolo inak. Veľmi ma nadchol príklad sv. Františka a tiež svedectvá mojich známych bratov a sestier z kláštora. Zároveň som bola otvorená aj k založeniu si rodiny. Boh mi však nedával žiadnu konkrétnu odpoveď.

V deň mojich narodenín, keď som mala 25 rokov, som si vybrala patrónku na rok. Bola to sv. Gemma Galgani. Keďže zomrela, keď mala 25 rokov, chcela som, aby ma v tom roku sprevádzala, a aby ma učila, ako byť svätou. O niekoľko mesiacov neskôr som opäť putovala do Medžugoria. Keďže sa mi kaplnka v komunite Oáza pokoja veľmi páčila, prichádzala som tam každý deň poobede. Raz ma tam prenikol neobyčajný pocit – cítila som sa ako doma!

O mariánskej komunite Oáza pokoja a ani o spôsobe ich života som nevedela absolútne nič. Pozerala som sa na bratov a sestry, ktorí sa striedali pri adorácii a rozmýšľala som: sú to moji bratia a sestry, je to moja komunita, je to môj dom? Nebola som pripravená všetko zanechať (opustiť Lotyšsko) a vstúpiť do tejto komunity. Chcela som sa uistiť v tom, že to Pán ma povoláva a nie je to moja predstava alebo nával emócii. A tak som pokračovala v modlitbe na tento úmysel ešte dva roky. Čím viac sa čas míňal, tým viac smerovali moje myšlienky a túžby k tejto komunite.

Modlila som sa, aby mi Pán ukázal, čo odo mňa žiada. Išla som na duchovné cvičenia v tichu, a zasvätila som jeden deň modlitbe za moje povolanie. Pán ma prekvapil hneď ráno. Keď som sa zobudila a pozrela sa z izby, predostrel sa mi veľkolepý pohľad, aký som už pred tým videla. Dvíhalo sa slnko a mrholilo a z jedného konca neba na druhý predo mnou bola žiarivá dúha. Táto krása trvala len pár minút. Z môjho srdca vyšla hlasná pieseň oslavy Boha. Pán tvorí niečo také krásne na taký okamih! A ja sa mu zato môžem poďakovať. V tom momente mi bolo jasné, že musím ísť do tej komunity a skúsiť, či žijú to, po čom túžim.

Odišla som teda do Talianska, kde v roku 1987 vznikla komunita Oáza pokoja. Je to zmiešané spoločenstvo – žijú spolu bratia, sestry aj kňazi. Jej úlohou je modliť sa za pokoj v Cirkvi aj na celom svete. Dôležitú úlohu v utváraní spoločenstva zohrali udalosti z Medžugoria. Prví bratia a sestry chceli žiť podľa posolstiev Panny Márie, Kráľovnej pokoja, v zasvätenom živote. Keď som prišla do Talianska a zoznámila som sa so spoločenstvom, pochopila som, že je to presne to, po čom túži moje srdce. Koniec koncov, rozhodnutie som musela urobiť ja sama. Celým srdcom som odpovedala Pánovi: „Áno! Chcem sa ti úplne zasvätiť. Chcem, aby si ma viedol cestami, ktorými ma chceš viesť!“ Na moje veľké prekvapenie som zistila, že jedným zo svätých patrónov komunity je aj sv. Gemma Galgani, ktorej sú zverené povolania sestier.

V komunite som už 10 rokov a som šťastná. V súčasnosti ma Božie cesty priviedli do Kamerunu, ktorý sa stal mojou dočasnou krajinou.

 Náš život je krátky ako dúha, v lúčoch vychádzajúceho slnka. Ale keď ho zasväcujeme nášmu Stvoriteľovi, náš život sa stáva neobyčajným zázrakom v jeho rukách.

Sr. Liga Maria Francesca od prebodnutého Srdca Ježiša

Predchádzajúce

9. Modlitbové stretnutie: Modlitba za pokoj, 25.04.2020

Ďalej

Nedovoľte, aby vám skúšky zatvrdili srdce (Terézia Gažiová)