Katechizmus katolíckej cirkvi o pôste

V najnovšom Katechizme Katolíckej cirkvi ľahko sa dá zistiť efektivita pôstu. Už len pohľad na základné biblické ateologicko-morálne témy dokazuje – podľa toho, koľko priestoru sa im venuje – že pôst stratil svoje miesto, svoj zmysel, anajmä svoju prax. Kým téme modlitby sa venuje, ato právom, asi 70 strán, pôst sa len mimochodom spomína na 9 miestach.

Včl. 575 sa spomína vsúvislosti s formami nábožnosti: „almužna, modlitba apôst“.

Včl. 1387 sa pôst spomína iba ako príprava na sväté prijímanie, ato podľa predpisov miestnej cirkvi. Nehovorí sa nič konkrétne, včom je tá príprava, koľko má trvať aaký je jej skutočný zmysel.

Včl. 1430 sa hovorí, že Ježišova „výzva na obrátenie apokánie sa nevzťahuje predovšetkým na vonkajšie skutky, na ,vrece apopol, na pôsty aumŕtvovania, ale na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie“, auvádza sa, že skutky pokánia sú neplodné aklamné bez vnútorného obrátenia srdca.

Jasný vzťah medzi vonkajšou činnosťou avnútorným stavom srdca aduše nachádzame už uprorokov, ana to sa celkom zabúda. Je to nespravodlivosť voči prorockým zjaveniam aJežišove slová sa dávajú do takého kontextu, že pôst sa javí nepotrebný. Nemožno sa zbaviť dojmu, že názor na pôst je nebezpečne povrchný. Obrátenie srdca je plodom modlitby aj pôstu, ako aj kritériom ich správnosti. Vždy sú hlboko späté tak, ako sa učenie spája shodnotiacou známkou. Tu sa však získava dojem, že známka je dôležitejšia než učenie. Známka je dôležitá, lebo bez nej by učenie sa nemalo zmysel, ale aby sme dostali známku, musíme sa učiť.

Včl. 1434 sa zdôrazňuje, že vnútorné pokánie nadobúda „rozmanité spôsoby“, ato pôst, modlitbu aalmužnu, ktoré „vyjadrujú obrátenie vo vzťahu ksebe samému, vo vzťahu kBohu avo vzťahu kiným“. Pôst, modlitba aalmužna sú prostriedky, ktorými sa dosahuje odpustenie hriechov, zmierenie sa so svojimi blížnymi ačinorodá láska kiným.

Prvé semináre pôstu, modlitby a mlčania v Medžugorí pod vedením pátra Slavka Barbariča. Foto: pútnici zo Slovenka

Ani pri tomto vysvetlení nemožno sa zbaviť dojmu povrchnosti, lebo ak sa Ježiš postil, potom to nebolo ani pre jeden zuvedených dôvodov. Pôst má svoj hlboký zmysel anestráca ho nikdy bez ohľadu na to, vakom stave sa človek nachádza. Bohatí aj chudobní, pobožní aj hriešni sa musia postiť amodliť, pretože pôst amodlitba sú základné podmienky aprejavy vzťahu kBohu, ksebe samému akiným.

Včl. 1438 sa spomína čas kajúcnosti: Pôstne obdobie apiatky. Vtomto období sa organizujú duchovné cvičenia, kajúcne liturgické pobožnosti apúte. Pôst sa predstavuje ako dobrovoľné odriekanie a bratské podelenie sa.

Ak Katechizmus chce predstaviť celkové Zjavenie – tradíciu aprax Cirkvi, tak to nestačí, ale ak prináša iba závery na základe dnešnej praxe, potom ich uvádza celkom dostatočne. Podľa súčasnej praxe vCirkvi pôst takmer nejestvuje.

V čl. 1755 sa pôst znova spomína iba vzátvorkách ako príklad skutkov, ktoré sa nemusia robiť zpresvedčenia, teda ak sa drží pôst, len aby sa človek ukázal pred ľuďmi.

Aako sa vtejto súvislosti hovorí opôste, mohlo by sa chápať, že je nebezpečnejšie postiť sa, aby si sa ukázal pred ľuďmi, ako pred tými istými ľuďmi nemierne jesť apiť!

Včl. 1969 je dôraz na tom, že Nový zákon „koná skutky nábožnosti: almužnu, modlitbu, pôst“, zameriavajúc ich na Otca, ktorý vidí úmysly srdca.

Zpraxe sa vynára otázka: koľko vôbec môže byť správnych úmyslov srdca, ak sa nepostíme anemodlíme? Ako sa nesmie zdôrazňovať nebezpečenstvo pôstu ako vonkajšieho skutku, tak nie je správne ani vyhlasovať úmysel, ktorý podnecuje pôst aku ktorému pôst vedie. Treba na ne stále pozerať ako na prostriedok acieľ. Cieľ sa nedosiahne bez prostriedkov aprostriedky nemajú zmysel bez cieľa.

Iba včl. 2043 sa spomína, že pôstom sa človek pripravuje na liturgické sviatky, získava slobodu srdca aovláda pudy.

Pôstom amodlitbou sa naozaj dosiahne sloboda srdca, ktorou človek úspešne bojuje proti všetkému zlu vsebe aokolo seba. Práve pre toto je pôst dôležitý.

Včl. 2742 sa uvádza citát zdiela Evagria Pontského (Pontica) Capita practica ad Anatolium, ktorý sa vzťahuje na požiadavku neprestajnej modlitby: „Nebolo nám prikázané neprestajne pracovať, bedliť apostiť sa, ale bez prestania sa modliť stanovil zákon.“

Prax potvrdzuje skutočnosť, že keď sa človek postí – lepšie sa modlí, akeď sa modlí – ľahšie alepšie sa postí.

Azda aj tu musíme povedať: to, čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje!

Z knihy: Slavko Barbarič OFM, Postite sa srdcom, kapitola 5.

Predchádzajúce

Čas milosti

Ďalej

Modlite sa za pokoj. Terézia Gažiová