Milosti Panny Márie. Božie milosti. Milosti Medžugoria…

   Dlho budem s mojou mamou spomínať na to, ako sme sa dozvedeli o 3. Medzinárodnom stretnutí pre ľudí s telesným postihnutím v Medžugorí. Nebeská Matka nás na túto púť pozvala v ten deň, kedy si celý katolícky svet pripomína jej narodenie – 8. septembra. Sme vďačné jednej priateľke, ktorá nás v ten deň prihlásila, pretože ona sama nemohla ísť. V krátkosti nám povedala o Medžugorí a po jej rozprávaní mi niečo našepkávalo: „Musíš tam byť.“ Do odchodu sa vyskytlo mnoho prekážok: tu som ochorela, tu sa vkradol nejaký strach, ako to všetko bude, veď sme nemali žiadnu skúsenosť s ďalekými cestami. Ale organizátori poskytovali všetku nevyhnutnú pomoc, a preto sme sa rozhodli, že pocestujeme.

   Veľmi dobre si pamätám ako mi hneď v prvé ráno Ježiš a Mária odkryli môj veľký strach a hriech nedôvery. Autobus, ktorý nás viezol mal úzke dvere a bola potrebná pomoc chlapcov, aby som mohla nastupovať i vystupovať. Dovtedy som bola zvyknutá len na mamine ruky, a preto som sa bála akýchkoľvek nezvyčajných udalostí. Ale zastávok na ceste i v samotnom Medžugorí bolo veľa, a preto mi nezostávalo nič iné len to prijať a strach odovzdávať Pánovi. A keď som jednoducho prijala to, čo bolo nevyhnutné, všetko sa stalo jednoduchším. Podobné pocity strachu som pociťovala aj v deň prezentácie zúčastnených krajín na festivale, kedy sme mali s dievčatami z našej skupiny povedať krátky text. Pamätám si, že som veľmi jasne uvidela svoju neistotu. Nakoniec ma prehovorili a vystúpenie sa nám podarilo. Nie je dôležité ako som pri tom vyzerala, veď som sa bála názorov druhých, bála som sa zlyhania, dôležité bolo to, že sme to urobili spolu na slávu Ježiša, Márie a celého Medžugoria. Začala som jasnejšie vidieť, v čom je môj najväčší problém – v nedostatočnej dôvere Bohu.

   Veľmi silnou udalosťou pre mňa bolo byť na hore Podbrdo – na Máriinej hore, na ktorú ma vyniesli chlapci z komunity Cenacolo. Na ten deň nikdy nezabudnem. V ten deň bolo veľmi veterno. Počas modlitby ruženca začal padať dážď, na ktorý sme neboli pripravení. Moja mama a jedno dievča z našej skupiny sa ma pokúšali zohriať, ale aj tak mi bolo chladno. Začala sa modlitba, počas ktorej ma jedno dievča z našej skupiny držalo za ruku. Modlili sme sa ruženec. V jednom okamihu som pocítila, že mám teplú ruku. Dovtedy bola studená. Mamka Mária ma zohriala. Zohriala ma silou ruženca, silou modlitby a silou materinskej lásky. V ten deň po modlitbe zostalo suché slnečné počasie. Ešte si spomínam na moje a mamine slzy hore na Podbrde. Boli to slzy z odkrytia a radosti: „Drahé deti, keby ste vedeli ako veľmi vás milujem, plakali by ste od radosti.“

   svedectvoŤažko opísať všetky tie milosti, ktoré mi v tie dni dalo Medžugorie. Poviem len, že som spoznala svoj egoizmus, svoju pýchu a nepokoj, ktorý sa skrýval v srdci. Pocity boli veľmi rôzne – od úprimnej Božej radosti až k bolesti a nepochopeniu, čo sa to vlastne deje v mojej duši. Ale presne viem, že tieto dni boli darom z nebies, ktorý mi pomohol zohriať moje srdce, upevniť vieru. Počas týchto dní ma obdarili ohromnou starostlivosťou a láskou, či už naša skupinka, ale aj všetci ľudia v Medžugorí. Niekedy ku mne podišli, objali ma a žiarivo sa usmievali. Jedna žena z Chorvátska mi podarovala svoj ruženec.

   Tieto dni mi tiež pomohli pochopiť, že v živote všetko ide podľa Pánovho a Máriinho plánu, a našla som svoje povolanie. Študujem cudzie jazyky na filologickej fakulte v mojom rodnom meste. Medžugorie mi umožnilo porozprávať  sa s ľuďmi z rôznych kútov sveta, porozprávať sa trochu po taliansky, anglicky, naučiť sa niekoľko slov po chorvátsky. Niekedy počas rozhovorov slová prosto vyleteli ani neviem ako, ale je to veľký dar – Božia jednota. Veľký dar Medžugoria.

   Je veľkým darom spoznať lásku Svätej Trojice, lásku človeka k svojmu blížnemu a tiež je darom spoznať, že ani nebo, ani ľudia ťa neodstrkujú kvôli hendikepu, ale len tvoje vlastné nedostatky a rany tvojho srdca. Uvedomila som si, že ak si s Bohom, s Máriou, potom je všetko v poriadku bez ohľadu na ťažkosti…

   S mamou chceme srdečne poďakovať všetkým tým, ktorí umožnili túto cestu: našej nádhernej skupine, ktorá nás podporovala, nášmu otcovi Arnisovi a Oxane, ktorí nás učili, chránili, všetkým dobrovoľníkom, chlapcom z komunity Cenacolo za možnosť byť s mamou Máriou v pravom zmysle slova,  a za ich Božiu láskavosť. Všetkým tým, ktorí nás prijímali a starali sa o nás. Našej Tereze a Inete a samozrejme Pánovi a Panne Márii za túto možnosť. Sláva! Teraz sa modlím za možnosť navštíviť Medžugorie v lete.

Jana, Lotyšsko

 

Predchádzajúce

Život – krátky a pominuteľný (fra Ljubo Kurtović)

Ďalej

Rodinám, aby boli silné v Bohu…