Môj život s pátrom Slavkom

Volám sa Vikica Dodig, som z Medžugoria. Vyrastala som aj tu aj v Nemecku. V roku 1986 som v Medžugorí, počas svedectva vizionárky Vicky prežila hlbokú skúsenosť pokoja. To bol pokoj, ktorý mohol dať len Boh. Dovtedy som sa pokladala za dobrú kresťanku, každú nedeľu som išla do kostola, v rodine sme sa postili, každý deň sme sa modlili. Ale bola to tradičná viera bez skúsenosti živého Boha. Do toho zážitku bol pre mňa Boh obrazom, ktorý mi vytvorila moja babka: nejaký starý pán, ktorý má hrubú knihu, kde píše všetky moje hriechy a beda mi, keď sa raz pred ním ukážem.

            Potom som začala hľadať Boha, a stretla som pátra Slavka, ktorý ma nahovoril, aby som sa stala   sprievodkyňou pútnikov, neskôr prekladateľkou. Bolo to pred 34 rokmi. Som i zástupkyňou centra pre nemecky hovoriacich pútnikov. Mám dvoch synov, jedného v nebi, druhého na zemi. Som matka samoživiteľka, moje manželstvo je Cirkvou anulované. Snažím sa žiť podľa posolstiev Panny Márie.

Pátra Slavka Barbariča som z videnia poznala ešte pred začiatkom zjavení. Raz povedal, že keby sa nestal františkánom, určite by bol profesionálnym futbalistom. Miloval šport. Aj môj otec bol športovec, poznali sa s pátrom Slavkom zo školy, a tak som mala príležitosť spoznať ho. Skôr to bol vzťah, ktorý vychádzal z úcty ku kňazom, z toho ako som bola vychovaná, vždy som ho pozdravila: Pochválený buď Ježiš Kristus…

            Ale potom, keď začali zjavenia, aj ja som sa začala zaujímať o Medžugorie, prežila som prvé obrátenie, mala som záujem stať sa sprievodkyňou, a tak som ho mala možnosť lepšie spoznať.

            Zapamätala som si jednu vetu, ktorú často používal, keď bol s mojím otcom alebo so športovcami. Tá veta znela: „V zdravom tele, zdravý duch.“ Pre neho to bolo veľmi dôležité. Nejakým spôsobom vždy podporoval ľudí, ktorí boli talentovaní. Aj športovať je talent, ktorý ti dal Boh. Mňa na tomto františkánovi, ktorý bol vzdelaný, hovoril siedmimi jazykmi, mal doktorát fascinovalo to, že bol normálny a mal záujem o šport. Ako mladé dievča som ním bola veľmi oslovená. Začala som ho viac vyhľadávať, chcela som ho viac spoznať.

            To, že som sa stala sprievodkyňou, bola jeho iniciatíva. Prečo? Vždy som sa tu niekde zjavila, niečo urobila, niečo preložila, lebo som vedela nemecky. V jeden deň prišiel k nám domov a položil na stôl asi pol metra vysokú kopu rôznych kníh. Povedal: „Povedzte Vikici, nech sa toto naučí!“ Keď som sa vrátila domov, mama mi povedala, čo mi odkázal páter Slavko. Vzala som prvú knihu – Kľúč k Biblii, hovorím si: „dobre“. Druhá kniha – Posolstvá Panny Márie, potom Katechizmus…. načo sa to mám učiť?

            Išla som za pátrom Slavkom a pýtam sa ho: „Na čo to je?“ On odpovedal: „Veď predsa na skúšky!“ Bol v šoku, že ja neviem, že budem sprievodkyňou. Bol si istý tým, že ja to budem robiť. To bola jeho typická črta, že sa nepýtal, či chceš alebo nechceš niečo robiť. Nejak predpokladal, že ty uvidíš, všimneš si problém alebo potrebu a zareaguješ. On jednoducho očakával, že človek, ktorý je kresťan, uvidí problém a zareaguje. A odo mňa očakával: „ Hovoríš dvoma cudzími jazykmi, mala si takú možnosť. Nech sa ti páči, zareaguj na potrebu. Lepšie, keď budeš sprievodkyňou ty, ktorá si tu doma, poznáš miesto, máš vieru ako niekto cudzí. Panna Mária si zvlášť vybrala túto farnosť a ty by si mala odpovedať.“

            Na začiatku som proti tomu bojovala, ale keď som začala, výnimočne som zakúsila jeho blízkosť v zmysle takom, že bol pripravený pomôcť mi ako bude môcť. A to bolo tiež jeho typickou črtou. Vždy všetkým pomáhal. Vždy sa zastavil pri tom človeku, ktorý mal problém, hoci už vtedy, 1986-87, mal málo času. Všetko dal stranou a vyhradil si čas na toho človeka, ktorý to práve potreboval.

            Raz sme sa rozprávali pred kostolom a približovala sa jedna skupina pútnikov. On ma vystrčil a povedal: „ Ja nemám čas, ona vám všetko povie“, a odišiel. Oni sa ma začali vypytovať a ja som im na nič nevedela odpovedať. Najradšej by som sa prepadla pod zem.  Na druhý deň som z predajní so suvenírmi (boli vtedy už dve) kúpila všetky knihy v nemčine a začala som čítať. Ale nastal problém. V každej knihe bolo napísané niečo iné. Čo je pravda? A tak som bežala za pátrom Slavkom, aby mi povedal, čo je pravda. Tak to bolo vždy, keď som narazila na niečo, s čím som si nevedela rady. Bežala som za ním, on mi rýchlo odpovedal, lebo sa stále ponáhľal, ale vedel, že mi musí odpovedať, aby som bola spokojná a mohla čítať ďalej…  Tento jeho spôsob, akým ku mne pristupoval, ma formoval. V mojom živote boli rôzne obdobia, boli aj ťažké pády, ale nikdy mi nedovolil, aby som ostala ležať. Byť zranený, padnúť, zhrešiť to je prirodzené pre každého človeka. Raz mi povedal: „Vikica, nemôže sa niekto stať svätým, ak nie je hriešnik.“ Okrem Panny Márie sme všetci hriešnici a ideme cestou ku svätosti. Je normálne, že padneš, ale nie je normálne, že ostaneš ležať. Často mi hovorieval, najmä, keď mi bolo ťažko: „Nemáš právo ostať ležať, vstaň!“ Krič, pohádaj sa s Bohom, rob čo chceš, ale hlavne vstaň!“

            Niekedy v živote sa stanú také veci, že všetci sa od teba odvrátia a pamätám si, že páter Slavko bol ten, ktorý vždy objal, keď sa druhí odvrátili. On vždy v človeku našiel to, čo mu dáva hodnotu. Hovorieval: „Keď Boh vidí, že si vzácny, kto si ty, aby si o tom pochyboval? Kto som ja, aby som ťa súdil, keď ťa Boh nesúdi?“ Vstaň, kľakni si, pros o odpustenie a choď vpred. To bol môj vzťah s ním.

            Aj on mal nejaké ľudské črty, ktoré ho robili človekom, a približovali ho k nám. Páčilo sa mi na ňom, že napriek tomu, aký bol vzdelaný a hlboký vo viere, ostal nejako normálny a vedel sa priblížiť ľuďom, nerobil rozdiely. Nikdy nedovolil, aby ho jeho múdrosť oddeľovala od druhých. To bola jeho cnosť.                       

Predchádzajúce

13. deň 5.11.2020

Ďalej

Vráťte sa k láske (Terézia Gažiová)