Rodinám, aby boli silné v Bohu…

„Dokonca aj vtedy, keď sa mení a dáva sa na cestu vlastným smerom, zostáva mladý človek vnútorne spojený so svojimi bytostnými koreňmi“.

(List rodinám, 16)

Vo všeobecnosti výchovný proces spočíva v tom, že ukazujeme príklad, demonštrujeme. Nemôžeme počítať s tým, že nejaká pravda prenikne do duše dieťaťa sama od seba, bez toho, aby sme ju ukázali. Výchova je však naisto procesom, ktorý sa skladá z mnohých činiteľov.

…Vplyv na mladého človeka má ten, kto si získa jeho dôveru. Dôvera je výchovnou silou, pretože zaväzuje k tomu, aby sme prejavenú dôveru nesklamali! Vychovávateľ potrebuje, aby mu chovanci dôverovali, a v tomto je kameň úrazu, pretože vychovávateľ musí byť taký, aby mu chovanci mohli a chceli dôverovať. V podstate je to tak, že chovanci vychovávajú vychovávateľa a deti svojich rodičov. Pretože tí, ktorí vychovávajú, si musia dôveru a obdiv nejako zaslúžiť, až vtedy majú výchovný vplyv, o ktorý sa tu jedná.

…Mladí sa medzi protirečivými skúsenosťami a protichodnými teóriami nemajú o čo oprieť a musia hľadať pravdivého vychovávateľa, ktorý ich nesklame, ktorý im dá neporušený príklad a ktorý má silu premeniť dušu aj srdce. Môžeme mladým ponúknuť životopisy svätcov a je veľmi dobre, ak sa to podarí.

…Pre svoj rozvoj potrebujem rozhrešenie,

a preto sa rozhodujem, že sa chcem zmeniť…

Ale, podľa mňa, je najdôležitejšie priviesť mladého človeka k rozhodnutiu, že prijme sebavýchovu, a presvedčiť ho, že je jeden príklad a jeden prameň sily Boh a Ježiš Kristus. A ak mladý človek začne kontrolovať sám seba, ak si bude pravidelne robiť spytovanie svedomia a rozhodne sa polepšiť sa, čiže ak bude pravidelne čerpať z prameňa sily, ktorým je sviatosť zmierenia – spoveď, a ak ešte k tomu nájde kňaza, ktorý sa dokáže prihovoriť jeho duši, a zvolí si ho za duchovného vodcu, vtedy naňho bude pôsobiť najlepší výchovný systém – milosť, ktorá premieňa srdce!

Mladí však často hovoria: „Ja necítim, že sa potrebujem spovedať.“ Iste, môžu to necítiť, pretože telo má svoje potreby a rozhodnutie, že sa chcem vyspovedať, nemôže vyplývať len z „cítenia“, ale z rozumného rozlišovania. Pre svoj rozvoj potrebujem rozhrešenie, a preto sa rozhodujem, že sa chcem zmeniť.

Tu sa u mladého človeka začína proces dozrievania k zodpovednosti za seba a za svoje skutky. Už nechodí do kostola, pretože mu to kázala mama, ale preto, že je to jeho slobodné rozhodnutie, ktoré považuje za správne. Vedomé rozhodnutie byť katolíkom je rozhodnutím, pri ktorom si človek vyberá svoju životnú cestu, vyberá si výchovný program, ktorým je Desatoro. Vtedy nehrozí blúdenie, pretože je to smerovka a skúšobný kameň. Všetky svoje rozhodnutia môžeme skontrolovať tak, že ich prirovnáme k tomu, čo učí Boh a odovzdáva Cirkev. Spoveď napomáha aj výchove, pretože napráva mylné postoje a dáva jasné smerovky ako ďalej.

…Mladý človek, ktorý našiel učiteľa a ide za ním, je šťastný. Kňazi, ktorí sa venujú pastorácii mládeže a vychovávajú mládežnícke skupiny, vychovávajú ich nielen svojím osobným príkladom, ale aj mocou sviatostného kňazstva, ktorá im umožňuje odovzdávať Božiu milosť mladým dušiam. Vychovávatelia aj chovanci, ktorí sú ponorení do Božej moci, majú šancu, že ich človečenstvo sa plne rozvinie podľa zámeru, ktorý určil sám Stvoriteľ. Nejde len o spoločné spievanie piesní pri ohnisku, ale o jednotu v Duchu Svätom na svätej omši, ktorá sa slúži možno aj pod holým nebom, a o spoločné prijatie Eucharistie. Mládež, ktorá má šťastie  patriť do takejto skupiny, na to nezabudne a nájde si svoju vlastnú cestu k svätosti, veď výchova má slúžiť práve na to.

Myšlienky sú vybrané z knihy:

Rodinám, aby boli silné v Bohu…,

Wanda Póltawska (SALI-FOTO, 2010).

 

Predchádzajúce

Milosti Panny Márie. Božie milosti. Milosti Medžugoria…

Ďalej

Postite sa srdcom (Slavko Barbarić, OFM)