Rodinám, aby boli silné v Bohu…

„Staťou o mužovi, ktorý opúšťa otca a matku, aby sa spojil so svojou ženou (pórov. Gn 2, 24), objasňuje Kniha Genezis uvedomelú a slobodnú voľbu, ktorá dáva vzniknúť manželstvu, robiac zo syna manžela a z dcéry manželku“.

(List rodinám, 8)

…Zvyčajne si ľudia myslia, že jednota manželov sa týka predovšetkým ich telesného spojenia, ktoré je podmienkou zavŕšenia manželstva. O manželstve sa hovorí, že „consumatum est“ vtedy, keď sa uskutočnilo toto spojenie. Príbehy manželstiev však jednoznačne potvrdzujú, že mnoho ráz, napriek zavŕšeniu manželstva sexuálnym úkonom, nevznikla skutočná jednota manželov. Telo samo v sebe nemá moc spájať ľudí.

Koľko ráz sa stáva, že puto medzi mužom a jeho matkou je silnejšie než jeho vzťah s manželkou, a mnoho ráz v rodinných konfliktoch vyhráva matka na úkor manželky. Materinská láska musí byť „náročná“, vyžaduje si ochotu zrieknuť sa, obetovať sa. Dieťa nie je pre matku, ale matka pre dieťa, ktoré odchádza do sveta, vstupuje do svojho života. Matka nesľubuje lásku dieťaťu, ale svojmu manželovi, ktorému samozrejme vďačí za svoje materstvo.

…Jednota je ovocím tvorivého úsilia obidvoch. Slobodní, rozumní ľudia sa rozhodujú, že seba aj svoj život podarujú jeden druhému a všetko budú zdieľať spoločne…

Životná prax však ukazuje, že často vznikajú nesprávne vzťahy – porušuje sa manželská zmluva, v dôsledku čoho máme veľmi často deti, ktoré sú sociálnymi polosirotami. Mladá matka zostáva s dieťaťom či s deťmi sama, pričom otec dieťaťa odchádza a neraz si zakladá druhú rodinu. Ak opustená matka zostáva s deťmi sama, zvlášť ak sa jedná o syna – jedináčika, zahŕňa chlapca láskou, ktorá má často egoistický charakter. Privlastňuje si ho, stará sa oňho tak, že obmedzuje jeho slobodu, a zároveň si ho k sebe pripútava spôsobom, že muž vo svojom budúcom manželskom zväzku podvedome hľadá vo svojej manželke všetko, čo mu dávala jeho matka. A keď to nenachádza, obviňuje ženu z nedostatku lásky. Zvlášť nebezpečná je situácia krátko po narodení prvého dieťaťa. Dieťa, čo je prirodzené, v prvej etape svojho života zamestnáva viac matku než otca. Otec akosi nedokáže byť otcom a zdá sa že manželka ho zanedbáva, a preto sa často vracia k matke. A matka, ktorú manžel opustil a ktorá má len tohto jedného syna, dáva mu celú svoju nehu a náklonnosť. Často to robí vlastnícky a nenecháva priestor pre manželku.

… Po prvom pôrode robia mladí rodičia, ktorí v mnohých prípadoch ešte nevlastnia byt, túto zásadnú chybu. Konkrétne — ona sa aj s malým dieťaťom vracia k svojej matke, pretože matka jej pomôže so starostlivosťou o bábätko, a on sa vracia k svojej matke, pretože sa mu zdá, že takto uľahčí situáciu manželke, ktorá nemusí preňho napríklad variť! Veď mamička uvarí pre synčeka taký chutný obed, aký jeho mladá žena nedokáže pripraviť. Je to vzťah, ktorý smeruje priamo k rozpadu. Neopustili otca a matku a nevznikla medzi nimi skutočná jednota.

Jednota dvoch nemôže vzniknúť spontánne, automaticky len preto, že sa rozhodli, že sa vezmú a spojili sa telesne. Jednota je ovocím tvorivého úsilia obidvoch. Slobodní, rozumní ľudia sa rozhodujú, že seba aj svoj život podarujú jeden druhému a všetko budú zdieľať spoločne. Nie je to ľahké, pretože je to cesta očisťovania z egoizmu, na čo nestačí len úsilie vôle, treba aj pomoc milosti. Práve preto je manželstvo sviatosťou, zmluvou s Bohom, ktorého milosť robí oboch schopnými takto sa zjednotiť… „Jednota si vyžaduje aj obetu!“

 

Myšlienky sú vybrané z knihy:

Rodinám, aby boli silné v Bohu…,

Wanda Póltawska (SALI-FOTO, 2010).

Predchádzajúce

„Neboj sa, ja som tu“

Ďalej

V škole lásky (Slavko Barbarić, OFM)