Svätý plameň (páter Slavko Barbarič, OFM)

SVÄTÝ PLAMEŇ

Zdá sa mi, že bude užitočné prečítať si nasledujúci príbeh. Prečítajte si ho pokojne, ako vám ho predkladáme. Verím, že sa potom budeme lepšie chápať a budeme užitočnejšie pokračovať v našich úvahách.

 Stalo sa to v práve vzniknutej Florentskej republike. Muž sa volal Raniero Ranieri. Raniero tiahol s križiakmi oslobodiť Kristov hrob v Jeruzaleme. Vynikal obrovskou silou. Bol prvý, komu sa s Gottfriedom Buolonským podarilo vyšplhať na múry Jeruzalema. Preto bol poctený tým, že si toho večera mohol zapáliť sviečku z plameňa nad Kristovým hrobom. Oslobodenie Jeruzalema bolo pre väčšinu križiakov príležitosťou na plienenie. A podľa slov rozprávača, ktorý sa v ten večer túlal od stanu k stanu, mnohí križiaci predtým, než odišli zo svojich domovov, boli vrahmi a zbojníkmi. Rozprávač v Ranierovom stane hovoril tak zaujímavo a pútavo, že nahovoril Raniera k sľubu, že svoj plameň odnesie až do Florencie. Uprostred rehotu a zábavy opitých rytierov, sa Raniero zaťal, že urobí nemožné.

 Jeho divá a zanovitá povaha, ho dohnala ku kroku, ktorý by sa viac hodil pútnikom. Preto na svitaní Raniero potajomky niesol sviecu, ktorú pripálil na Kristovom hrobe. Zahalil sa pútnickým plášťom, aby plameň chránil pred vetrom. Vydal sa v rannej hmle na dlhú cestu do Florencie. Čoskoro si uvedomil, že ak bude jazdiť rýchlo, plameň mu zhasne. A jeho vojenský žrebec nebol zvyknutý na pomalú chôdzu. Preto sa Raniero obrátil chrbtom v smere jazdy, aby hruďou chránil plameň pred prúdom vzduchu.

 Keď prechádzal púšťou, prepadli ho zbojníci, skazená a bedárska zberba, ktorá tiahla za vojskom. Raniero by si bol poradil s desiatkami takých, ale bál sa, aby mu medzitým plameň nezhasol. Preto im ponúkol všetko čo mal: odev, koňa i zbraň, len nech mu nechajú zväzok sviečok a pokojne ho nechajú ísť ďalej. Zbojníkom to prišlo vhod, lebo neradi sa púšťali do bitky, a vzali mu všetko okrem zväzku sviečok, pútnickeho plášťa a zapálenej sviece. Posadili ho na nejakú vyčerpanú mrcinu, ktorú mu zamenili za jeho bieleho koňa.

 Raniero sa sám sebe čudoval: „Nesprávam sa ako rytier, veliteľ čaty slávnych križiakov, ale ako hlúpy žobrák. Možno by bolo lepšie, keby som sa vzdal svojho úmyslu. Lebo ktovie, čo sa mi ešte môže prihodiť kvôli tomu plameňu.“

 Ale napriek tomu sa nevzdal. Po ceste zažil ešte všelijaké poníženia a trápenia. Jeho krajania, pútnici smerujúci do Jeruzalema, kričali naňho v materinskom jazyku: „Blázon!“ Keď ho napadli zúriví pastieri, Raniero sa len snažil uchrániť plameň.

 Raz prenocoval v hostinci, kde zvykli oddychovať karavány pútnikov a kupcov. Majiteľ hostinca mal už všetko obsadené, ale ubytoval Raniera i jeho koňa. Raniero si pomyslel: „Tento človek sa nado mnou zľutoval. Keby mi bola zostala drahá výstroj a biely kôň, oveľa ťažšie by som prechádzal cez túto krajinu. Začínam veriť, že mi zbojníci urobili dobrú službu.“ V tú noc bol taký unavený, že sotva stihol upevniť sviečku kamením. Aj keď mal úmysel nad plameňom prebdieť, padol na slamu a zaspal. Ráno jeho prvá myšlienka bola, čo sa stalo s plameňom. Svieca nebola tam, kde ju nechal. Dokonca sa snažil aj potešiť, že sa tak skončila jeho cesta, ale v skutočnosti sa nemohol radovať. Zdalo sa mu nezmyselné, aby sa vrátil do svojho vojenského šiatra. Vtom k nemu prišiel majiteľ hostinca so zapálenou sviečkou. Povedal, že mu strážil svetlo, lebo pochopil, že je pre neho dôležité, aby horelo. Raniero sa rozžiaril od radosti. Potom vzal sviecu a odišiel.

 Aj naďalej sa čudoval nad tým, prečo mu záleži na plameni a prečo ho  tak stráži. Keď prechádzal cez libanonské vrchy, nadišli dažde a Raniero sa schovával v jaskyniach. Raz skoro zamrzol. Sviečku ukryl v saracénskom hrobe, pretože nechcel na jej plameni zapáliť suché raždie, aby sa ohrial. A keď už začal mrznúť, do neďalekého stromu udrel blesk a zapálil ho. A tak získal oheň bez toho, aby ho zapálil svätým plameňom. Napokon sa už prestal čudovať.

 V okolí mesta Nicaea sa stretol so skupinou orientálnych rytierov, medzi ktorými bol aj slávny potulný rytier a trubadúr. Keď zbadali Raniera, ako sedí na sedle naopak vo vypĺznutej kabanici, zarasteného a so sviečkou v ruke, začali vykrikovať: „Blázon! Blázon!“ Ale rytier trubadúr im naznačil, aby boli ticho. Potom pristúpil k Ranierovi a spýtal sa ho, ako dlho už takto putuje. „Od Jeruzalema, pane,“ ponížene odvetil Raniero. „A svetlo ti cestou nezhaslo?“

 „Na mojej sviečke horí ten istý plameň, ktorý som si pripálil na Kristovom hrobe,“ vysvetľoval Raniero. Nato rytier trubadúr povedal: „Aj ja patrím k tým, čo nosia iba jediný plameň. Preto by som chcel, aby horel večne. Povedz mi ty, čo nesieš svoje svetlo až z Jeruzalema, čo mám robiť, aby mi plameň nezhasol?“ „Pane,“ povedal vtedy Raniero, „je to ťažký zámer, aj keď sa zdá bezvýznamný, pretože ten malý plameň vyžaduje od vás, aby ste vždy prestali myslieť na niečo iné. Nedovolí vám, aby ste mali milú, ak ste na to náchylný. A kvôli tomu plameňu sa ani nesmiete opovážiť sadnúť si za hodovný stôl. Nesmiete mať na pamäti nič iné, len ten plameň a nič iné vám nesmie byť dôležitejšie.

 Od takého zámeru vás odhováram najmä preto, že ani na chvíľu nie ste si istí, či sa vám plameň podarí doniesť do cieľa. Ani na chvíľu nesmiete pomyslieť na to, že ste mimo nebezpečenstva, ale musíte byť pripravený, že v nasledujúcej chvíli vám plameň môžu ukradnúť.“ To bola Ranierova odpoveď. Avšak Robert, básnik, pyšne zdvihne hlavu a vraví: „To, čo si ty urobil pre svoj plameň, urobím a ja pre svoj!“

Nasledujúce scény sa odohrávajú v Taliansku.

 Raniero jazdil po opustenej ceste cez vrchy, keď ho dobehla nejaká žena a poprosila ho o oheň z jeho sviece. „Vyhaslo mi ohnisko,“ vysvetľovala žena. „Deti mi hladujú. Daj mi pripáliť oheň, aby som mohla rozohriať pec a upiecť im chleba!“ Natiahla ruku za sviečkou, ale Raniero sa uhol, pretože si vzal do hlavy, že najprv zapáli plameňom svojej sviečky sviecu na oltári Preblahoslavenej Panny Márie vo florentskej katedrále. Vtedy mu žena povedala: „Daj mi oheň, pútnik, pretože život mojich detí je plameňom, ktorý musím strážiť, aby nezhasol!“ Po týchto slovách jej Raniero dovolil, aby knôt svojej lampy pripálila na jeho sviečke. Po niekoľkých hodinách v jednej dedine, akýsi sedliak z ľútosti hodil Ranierovi kabanicu. Lenže tá padla na sviečku a plameň zhasol. V tom si Raniero spomenul na ženu, ktorej dal oheň. Vrátil sa späť a znova si pripálil sviečku na jej ohni.

 Teraz už šiel po vŕškoch blízko Florencie. Myslel na to, že čoskoro sa zbaví plameňa. Spomenul si na vojnovú korisť a priateľov v Jeruzaleme, ktorí sa iste čudujú, že zmizol. Uvedomil si však, že tieto myšlienky ho už nezaujímajú. Neláka ho už život plný bojov a dobrodružstiev. Teraz si uvedomil, že už nie je tým človekom, ktorý odcválal na koni z hradieb Svätého mesta. Tešil sa iba tomu, čo bolo pokojné, milé a rozumné.

 

Na Veľkú noc došiel Raniero do Florencie. Avšak tu, v cieli, začalo sa najväčšie trápenie. Keď prešiel cez mestskú bránu, mestskí uličníci skočili na nohy a so strašným revom utekali za pútnikom a pokúšali sa uhasiť mu sviečku. Raniero zdvihol svoj plameň do výšky, aby ho ochránil pred tou čvargou, ktorá hádzala čiapky a z celej sily fúkala smerom k sviečke. Bola to strašná scéna. Jazdec naozaj vyzeral ako blázon. Dav sa surovo zabával. Z okien vyzerali ľudia, ktorí sa chceli baviť. Raniero priam zúril. Zdvihol sa v sedle, aby uchránil svoj plameň. Vtom istá žena z nízkeho balkóna mu vytrhla sviečku z ruky a rýchlo sa schovala v dome. Všetci vybuchli smiechom a začali výskať. Raniero sa zakolísal v sedle a zvalil sa na zem. O chvíľu sa ulica vyprázdnila.

 Vtom z domu vyšla Francesca, Ranierova žena, so zažatou sviečkou v ruke. To ona mu z balkóna vzala sviečku, aby ju zachránila. Keď žiara plameňa osvietila Ranierovu tvár, strhol  sa a otvoril oči. Francesca mu vrátila plameň a on ju ani nespoznal, lebo sa na ňu ani nepozrel. Hľadel iba na plameň. Chcel ho odniesť do katedrály. Francesca mu pomohla do sedla. Ona ho hneď spoznala, ale myslela si, že sa pomiatol, lebo vôbec nespustil pohľad z plameňa. Raniero sa obzrel, keď vedľa seba začul ženský plač. Zistil, že žena, ktorá ho vedie do katedrály a ktorá mu zachránila svetlo, je jeho vlastná manželka. Chvíľu sa na ňu pozeral, ale nič jej nepovedal. S plameňom sa náhlil do kostola. Čoskoro sa medzi ľuďmi roznieslo, že z Jeruzalema došiel rytier Raniero di Ranieri s plameňom zapáleným na Kristovom hrobe. Zúfalá Francesca zrazu pocítila zázrak a šťastie. Ozvali sa však aj pochybnosti, najmä tých ľudí, ktorým Raniero predtým spôsobil bolesť a smútok. Žiadali dôkazy, že Raniero naozaj splnil túto úlohu.

 Raniero sa zhrozil. Na to vôbec nepomyslel. „Koho si mám vziať za svedka?“ spýtal sa. „Ani jeden spolubojovník nechcel ísť so mnou. Púšte a vrchy sú mojimi svedkami.“ V chráme nastal ruch a zhon. Raniero sa zľakol, aby mu teraz blízko oltára plameň nezhasol. Vtom do sviečky vletel akýsi vtáčik, ktorý v zmätku vletel dnu cez otvorenú kostolnú brána. Plameň zhasol, Ranierovi klesli ruky a oči mal plné sĺz. Ale v chráme sa ozval krik ľudí, pretože vtáčikovi horeli krídla, zapálil ich svätý plameň. Pri lete zúfalo štebotal, kým spálený nepadol na oltár. Skôr než perie jeho krídel dohorelo, Raniero dobehol so svojou sviečkou, aby si ju znovu pripálil plameňom, ktorý už-už dohasínal. To bol dôkaz, ktorý žiadali.

 Odvtedy sa Raniero stal ochrancom vdov a sirôt, pokojne a šťastne žil s Francescou a spoluobčania mesta si ho ctili a mali ho radi. Ako spomienku na Ranierov čin celý jeho rod dostal prezývku „pazzo di Raniero“bláznivý Raniero, a jeho potomci boli hrdí na túto prezývku.

Vesna Krmpotič, Košeľa šťastného človeka,

str. 114-118, Záhreb 1989.

Z príbehu je jasné: Rytier sa nadchol plameňom zapáleným na Kristovom hrobe a nič preňho nebolo ťažké, len aby plameň uchránil a doniesol do svojej vlasti. Nebolo takej prekážky, ktorú by nezdolal. A keď už nevládal alebo nevedel niečo prekonať, veci sa vyriešili bez neho, ale v jeho prospech, pretože mal dobrý a šľachetný úmysel. Nepadlo mu ťažko ani zriecť sa rytierskeho odevu, ani vojenského výstroja len preto, aby mohol pokojnejšie a bezpečnejšie doniesť svoj plameň. Keď sa zbavil vonkajších nepriateľov, ktorí útočili na materiálne veci a vzdal sa ich, prišli vnútorné nebezpečenstvá: stará pýcha, starí priatelia a tí, ktorí neveria, že hovorí pravdu, alebo ktorí ho vyhlasujú za blázna. Napokon sa všetko dáva do poriadku a všetko dostalo svoj zmysel.

Použiť tento príbeh na kresťana by znamenalo neustále byť oduševnený za rast v láske, pokoji, spravodlivosti, milosrdenstve a všetko obetovať, len aby sme rástli v láske, pokoji a zmierení. Koľko ráz nás od seba vzďaľujú iba drobnosti! Koľko ráz stará pýcha a namyslenosť udusia plameň lásky! Koľko všetci trpíme kvôli nedostatku lásky! A to všetko sa nám zdá normálne a ospravedlňujeme sa… To je naozaj škoda!

Predchádzajúce

Modlitba s Máriou za nový život (Terézia Gažiová)

Ďalej

Duch Svätý mení naše životy (páter Ljubo Kurtovič, OFM)