V škole lásky (Slavko Barbarić, OFM)

Oáza pokoja, dobroty a lásky

„Drahé deti! Dnes ako nikdy vás pozývam, aby ste prežívali moje posolstvá a premieňali ich do životnej praxe. Prišla som k vám, aby som vám pomohla, a preto vás volám, aby ste menili život, lebo ste sa vydali na nešťastnú cestu, cestu zatratenia. Keď som vám hovorila: obráťte sa, modlite sa, postite sa, zmierujte sa, prijímali ste tieto posolstvá povrchne. Začali ste podľa nich žiť, ale potom ste ich zanechali, pretože je vám to ťažké. Nie, drahé deti! Ak je niečo dobré, potrebujete v dobrom vytrvať, a nie si myslieť: Boh ma nevidí, nepočuje, nepomáha. A vy ste sa takto kvôli svojim úbohým záujmom zriekli Boha i mňa. Prostredníctvom vás som chcela vytvoriť oázu pokoja, lásky a dobroty. Boh chcel, aby ste svojou láskou a s jeho pomocou robili zázraky a tak boli príkladom. Preto, hľa, čo vám poviem: satan sa zahráva s vami a s vašimi dušami. A ja vám nemôžem pomôcť, lebo ste ďaleko od môjho srdca. Preto sa modlite, prežívajte moje posolstvá, a potom uvidíte zázraky Božej lásky vo svojom každodennom živote. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie.“

(25. marec 1992)

Do konca jedenásteho roku zjavení Panna Mária v 62 posolstvách – štvrtkových aj mesačných – spomenula slovo láska. O nich sme rozjímali. Končiac tento okruh našich rozjímaní pred jedenástym výročím zjavení a bezprostredne pred začiatkom vojny v Bosne a Hercegovine, toto posolstvo zaznelo v mnohých srdciach ako napomenutie, ako výčitka. Zdá sa, akoby Panna Mária svoju zástavu, ktorú pred nami niesla 11 rokov povzbudzujúc nás k pokoju a vychovávajúc nás v láske, spustila na pol žrde. V skutočnosti hovorí o neúspechu s nami. Vyčíta nám, že sme povrchní v uskutočňovaní posolstiev, že nemáme dostatok vytrvalosti. A potom sa sťažujeme, obviňujúc Boha, ktorý akoby nevidel, akoby nepočul, akoby nepomáhal. Osobitne zazneli slová, že z nás chcela vytvoriť oázu pokoja, dobroty a lásky a my sme sa vydali cestou záhuby. Toto je protichodná cesta cesty pokoja. To je smer, ktorý radí satan. V takýchto prípadoch, keďže sme slobodní, je Boh bezmocní a ani Mária nemôže viac pomôcť. Aj tak prvý krok je na nás. Prijať posolstvá znamená dovoliť Bohu, aby opäť konal zázraky.

Prišla vojna – strašná, hrozná. Padlo mnoho obetí, boli spálené mnohé domy a kostoly. Je veľa utrpenia, smútku, súženia, rán na duši i na tele. Teraz sa vynára otázka: Mohli sme sa dôkladným obrátením, pôstom a modlitbou vyhnúť tejto vojne a všetkému, čo sa stalo? Podaktorí sú presvedčení, že táto vojna je trest, pretože sme nepočúvali Boží hlas. Je ťažké odpovedať na túto otázku. Ale faktom je, že táto vojna bola predpovedaná 10 rokov pred začiatkom pri zjavení 26. júna 1981, keď Panna Mária plakala a pozývala k modlitbe a pôstu, aby sa zastavili vojny. Ani jedna vojna nevzbudila toľko modlitieb ako táto. Ľudia sa modlili po celom svete. A ani farské spoločenstvo, aspoň pekný počet, v tomto nezaváhalo. Vojna nie je odpoveďou na naše modlitby a pôsty, ale pokoj, ktorý nasleduje, bude veľkým darom. Určite by situácia mohla byť aj iná, keby sme všetci prijali Božie pozvania. Keďže mnohí neuverili, že Panna Mária prichádza, mohli aspoň pochopiť, že je potrebný pokoj a že si ho môžeme vyprosiť.

Smútiac nad všetkými obeťami a plačúc za nimi, predsa nám ostáva nádej, že z tejto situácie vyjdeme schopní žiť v pokoji. A s touto nádejou odovzdávam túto knihu a znovu vyjadrujem prianie, aby v každom človeku vzbudila hlbokú túžbu po láske a aby sa každý otvoril ako jarný kvet pôsobeniu Božej lásky. A pokoj príde. Stretne sa so spravodlivosťou a  objímu sa v každej rodine, Cirkvi a svete. Toto je mariánsky čas. Skrze ňu, Kráľovnú pokoja a Kráľovnú prorokov, môže Boh pokračovať v pôsobení. Každý sa môže stať oázou pokoja, dobroty a lásky. Nech sa stane!

„Sám Pán pokoja nech vám daruje trvalý pokoj v každom ohľade. Pán nech je s vami všetkými.“ 

(2 Sol 3, 16)

Predchádzajúce

Rodinám, aby boli silné v Bohu…

Ďalej

Nech vás Duch Sväty vedie a podnecuje (Terézia Gažiová)