Vďačný Panne Márii

Medžugorie pre mňa znamená predovšetkým pokoj. Chcem sa s vami podeliť o krátke svedectvo z môjho života, a tak pochopíte, nakoľko dôležitý je tento pokoj. Keď robíš všetko a chápeš, že je to Božia vôľa, a že nás k tomu Boh pozýva.

Narodil som sa do veľkej rodiny v čase Sovietskeho zväzu. Môj otec bol nielen predsedom Kolchozu, ale aj dôležitým straníckym pracovníkom. Mama bola úplne jednoduchá žena, ktorá mala za sebou len tri roky základnej školy. Bola veľmi veriaca. Nikdy mi o Bohu nehovorila, ale vždy som videl, ako sa modlí. Videl som ju každý deň pri modlitbe. Každý večer, keď som išiel spať, videl som ako sa modlí na kolenách. Nikdy som sa jej na to nevypytoval, ale chápal som, že je to pre ňu veľmi dôležité.

Napriek tomu, že sme žili v Sovietskom zväze, boli sme všetci pokrstení. Bol som najmladší z bratov. Raz, keď som bol v 5. alebo 6. ročníku, zbadal som na ulici kňaza. Keďže som bol z hudobníckej rodiny, opýtal som sa ho: „Máte v kostole organ?“ Odpovedal: „Áno, máme.“ A tak mi dovolil zahrať si na ňom. Keď som si na ňom zahral, opýtal som sa ho: „Máte organistu?“ Povedal: „Nie.“ A tak som sa ho opýtal: „Môžem byť vašim organistom?“ A on súhlasil. V ten deň som prišiel domov a všetkým som rozprával, že som sa zoznámil s kňazom a že ma prijal „do práce“. Budem organista!

Tak som sa začal učiť hrať na organe v kostole. Po nejakom čase sa v škole dozvedeli, že hrám na organe v kostole. Vtedy sa začalo moje trápenie. Každý pondelok ma volali k tabuli a pýtali sa ma rôzne otázky: Ako sa ti páči v kostole? Čo si tam robil?

Po nejakom čase… ma povolali do armády. Ja som dobre vedel, že keď sa vrátim, budem pokračovať v tom, čo som robil, kým som neodišiel – že budem organista. Ale v mojom živote sa všetko zmenilo. Išiel som slúžiť do Afganistanu.

Bola to pre mňa dobrá škola života. Za prvé štyri mesiace som bol prvý krát zranený. Po prvom zranení ma previezli na raketomet (kaťušu). Potom som dostal ďalšiu silnú ranu, žltačku… Po nejakom čase vyšlo nariadenie, že armáda musí opustiť územie Afganistanu. Môj nadriadený prišiel do vojenského skladu poprosil si pero a papier, a povedal, že mám napísať svoj posledný list mame. Videl som, ako aj on písal list 3-4 hodiny. Viac plakal, ako písal.

Vždy som veril, že aj keby som skončil ako invalid, určite sa vrátim domov. Moji rodičia ani nevedeli, že slúžim v Afganistane. Nevedel som si predstaviť mojich rodičov, ktorí každý deň čakajú, že dostanú list, v ktorom bude napísané, že váš syn príde v „peknej debničke“. Keďže jeden môj priateľ slúžil v Nemecku, rozhodli sme sa, že všetky listy pošlem najskôr jemu, on zmení oslovenie, dá tam svoju adresu, osloví ich: „drahá mama, otec, drahí bratia a sestry, ako vás všetkých ľúbim!“ Nepočítam len dni, ale aj hodiny, kedy vás už uvidím. Teraz som bol vo vani a pôjdem pozerať televízor. Život je u nás veľmi jednoduchý. Super! A predstavte si, že moji rodičia stále čítali takéto listy.

Keď som videl, ako môj plukovník píše 4 hodiny list svojej mame, začal som veriť tomu, že sa už domov určite nevrátime. Tiež som preto začal písať list domov.

Začína sa posledná etapa opustenia oblasti Afganistanu. Bolo to veľmi ťažké, pretože zo 600 vojakov ostalo nažive iba 40. Ja som prežil a nedostal som ani jednu ranu. Prečo? V tú noc, keď som napísal svoj posledný list, mal som pocit, že som napísal úmrtný list. Ako keby som prijal, že už to nemá zmysel. Ráno som išiel na poštu, položil som list do schránky a nemohol som prijať, že to môže byť pravda, že sa už viac nevrátim domov. Prvý raz v živote som nešiel do kasárne, ale šiel som kdesi von a kľakol som si. Bola to prvá modlitba v mojom živote. Povedal som: „Bože, neviem, či si, alebo nie si. Ale ak si, potom má všetko zmysel. Ak nie si, potom nič nemá zmysel.“ Som človek, ktorý rád uzatvára stávky. Povedal som: „Dohodnime sa. Ak od tejto chvíle nedostanem ani jednu ranu, žiadnu guľku, sľubujem, že sa stanem kňazom. Ak dostanem, ak len maličkú ranu alebo guľku, bude to znamenať, že neexistuješ a nič nemá zmysel. Potom je všetko jednoduché.“ Po tejto modlitbe som vstal a šiel som do kasárne. Pocítil som vtedy pokoj. Viac som nemal strach z ničoho. V ten deň pred obedom začíname odchádzať z územia Afganistanu. Ako som povedal, bolo to veľmi ťažké. Nechcem sa už opakovať. Vďaka Bohu, že nás našli a vyviedli preč. Môj plukovník, s ktorým som býval v jednej izbe sa však domov nevrátil. Keď som sa ja vrátil živý bez jedinej rany, bez jediného zranenia, pochopil som, že sa mám stať kňazom.

Na 13. september nikdy nezabudnem. Skoro ráno som pricestoval z Moskvy do Rigy. Najviac zo všetkého som túžil po spovedi. Rozhodol som sa, že pôjdem do prvého kostola, ktorý bude otvorený a tam sa vyspovedám. Bolo zaujímavé, že o šiestej ráno otvárali poľský kostol, kde slúžil poľský kňaz a zároveň profesor v  seminári. Tam som sa vyspovedal. Tento kňaz ma po sv. omši pozval na raňajky. Povedal som mu, aby nezabúdal na to, že som človek, ktorý má rád stávky. Keď chceš, aby som prišiel k tebe na raňajky, musíme uzavrieť dve stávky. Prvá – po raňajkách mi dovolíš zahrať si na organe a druhá – keďže si profesor v seminári, pomôž mi dostať sa tam. Súhlasil. Iba sa ma spýtal, kedy chcem vstúpiť do seminára. Odpovedal som: „Zajtra.“ Nechcel som meškať ani minútu. Zistil som, čo chcem a kým sa chcem stať.

DSC_1991Keď som vstúpil do seminára, pochopil som, že je to miesto pre mňa. Kňazi ma poslali na službu do tej časti Lotyšska, kde je málo katolíkov. Je to katolícka misia. Je tam maličká farnosť s maličkým domom pre kňaza.

Raz za mnou prišiel jeden narkoman, ktorý ma prosil o pomoc. Pozval som ho na obed a dal som mu možnosť porozprávať mi o narkománii. Na konci som mu dal otázku: „Ako ti môžem pomôcť?“ On odpovedal: „Len ma nevyháňaj, nechaj ma tu. Nehovor mi, že sa mám modliť ruženec a čítať  Sväté písmo.“ Všetci kňazi mi hovoria, aby som sa modlil ruženec a nebudem viac narkomanom. A ja sa modlím ruženec, no narkomanom som stále. Ostal teda so mnou. Potom prišiel ešte jeden narkoman a jeden alkoholik.

Potom som dostal starú budovu, kde sme vytvorili spoločenstvo. Nevedel som si predstaviť, aké to je – žiť v spoločenstve. O 3 roky neskôr ma pozvali do Medžugoria. Táto púť zmenila celý môj dovtedajší život. Dovtedy som robil všetko s veľkým strachom a nevedel som si predstaviť ako budem žiť  v spoločenstve s takýmito ľuďmi. Keď som prišiel do Medžugoria, dostal som sa do komunity Cenacolo. Tam som pochopil, že nie som jediný, kto žije v takej komunite. Dokonca aj pravidlá nášho života boli také, ako v Medžugorí. Vidíte, ako  Duch Svätý všetko viedol aj napriek tomu, že ja som netušil, ako treba žiť v podobnej komunite?

Medžugorie je pre mňa pilierom môjho života. Odvtedy som už nikdy nepochyboval o tom, čo odo mňa Boh žiada. Asi 18 – 19 rokov som sa modlil za to, aby mi biskup dovolil byť kňazom len v tej mojej komunite. Dovtedy som mal na starosti 11 maličkých farností a komunitu, ktorá bola 300 km od nich. Panna Mária v Medžugorí vyslyšala moje modlitby. Dnes je to už tretí rok, odkedy som sa úplne odovzdal životu v komunite v Brukne. Je to super miesto, na ktorom tvoríme veľa dobrých projektov, otvárame školy a podobne.

Na záver by som vás chcel pozvať: Otvárajte svoje srdce, otvárajte. To najdôležitejšie, čo v živote potrebujeme, je pokoj. Pokoj.  V Medžugorí som ho dostal. Už si neviem predstaviť žiť bez duchovnosti Medžugoria – toho obrazu života  a všetkého, k čomu nás Panna Mária pozýva. Pre mňa je to veľmi, veľmi dôležité. Je dôležité, aby sme boli úprimní a vytrvalí. Pre mňa je veľkým pozvaním žiť s mládežou, s narkomanmi, alkoholikmi, závislými na hazardných hrách. V súčasnosti je veľa mladých, ktorí nevidia zmysel. Im nestačí len niečo hovoriť, ale ukazovať im vytrvalý duchovný život.

Vždy budem Panne Márii ďakovať, že odvtedy, čo som bol prvý raz  v Medžugorí – už je to 20 rokov – sa už viac netrápim a neznepokojujem. Stal som sa pokojným človekom, lebo všetko, čo robím, robím s Pannou Máriou a s Duchom Svätým.

Aj vás dnes pozývam: Otvárajte svoje  srdcia a tiež dostanete to najdôležitejšie – pokoj. Nie vonkajší pokoj, ale vnútorný pokoj. Vtedy budete schopní pochopiť, čo Boh chce, a čo od nás očakáva. Práve k tomu nás vedie Panna Mária v Medžugorí. Amen. Nech je pochválený Ježiš!

o. Andrej, Lotyšsko

Predchádzajúce

Posolstvo Panny Márie, Kráľovnej pokoja, 2. októbra 2018, cez vizionárku Mirijanu Dragičevičovú-Soldovú

Ďalej

“Postite sa srdcom”: Ruženec na deň pôstu. Bolestné tajomstvá (Slavko Barbarić OFM)