Znova nadobudnúť nádej…

Na Ukrajine je vojna. V júni 2014 som skončil vysokú školu a už v septembri som narukoval.

Práve na vojne si človek začne naozaj vážiť život, zdravie, vážiť si jednoduché každodenné veci – šálku dobrej kávy, hamburger z McDonalda, prechádzku na čerstvom vzduchu. Keď sa vrátiš do pokojného mesta, pochopíš, že mnohí ľudia si necenia to najvzácnejšie – samotný život i to, že počujú, vidia, majú dve nohy.

„…nádej a vieru  v Pannu Máriu, ktorá nás vedie k nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi, ktorému nie je nič nemožné…“

V Medžugorí som prežil nejaký čas a znovu som našiel nádej… Stretol som tu bývalých narkomanov a alkoholikov, ktorým nič na svete nemôže pomôcť – ani spoločenstvo, ani lieky. Oni toľkokrát padli, toľkokrát  sa vrátili k drogám a k alkoholu…zdalo sa, že ešte trochu a je koniec… Ale tu sa všetko zmenilo, a to nie vďaka nespočetnému množstvu tabletiek alebo vďaka svetoznámemu psychiatrovi, ale preto, že znovu pocítili nádej. Nádej a vieru  v Pannu Máriu, ktorá nás vedie k nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi, ktorému nie je nič nemožné.

Najviac sa ma dotklo svedectvo jedného chalana, bývalého alkoholika, ktorý sa podelil s jednou svojou skúsenosťou.

Raz prišla do Medžugoria skupina ľudí s osobitnými potrebami a mal jednému mužovi  pomôcť  vystúpiť na horu Podbrdo. Pristúpil k mužovi na invalidnom vozíku a spoločne začali svoju púť. Keď konečne vyšli hore, v očiach toho muža uvidel slzy vďačnosti… Tento chalan mi povedal, že to bol najkrajší pocit v jeho živote – vidieť slzy vďačnosti toho muža…

Som vďačný Bohu za túto možnosť  prežiť čas v Medžugorí, Panne Márii  za všetkých ľudí, ktorých som tu stretol  a vďačný za nádej, ktorú som tu znovu získal.

Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!

Taras, Ukrajina

Predchádzajúce

Výročné zjavenie Panny Márie Jakubovi Čolovi, 25. december 2015

Ďalej

Božie milosrdenstvo očami zasvätených