Na seminár pôstu, modlitby a mlčania som išla s nádejou. Prišla som prázdna, necítila som Božiu blízkosť, akoby som sa stratila. Moja modlitba bola veľmi formálna a svätá omša – zdalo sa, že sa stala len zvykom. A to bolo pre mňa veľmi desivé.
Žijem v Medžugorí už nejaký čas, ale v poslednom období necítim pokoj. Mám manžela, všetko je v poriadku, v niektorých oblastiach môjho života som veľmi šťastná, no stratila som vnútorný pokoj. Veľa energie vkladám do otázok, ako sa tu uchytiť, čo robiť – a to ma robí chladnou a prázdnou. Prišla som sem, aby som naplnila svoju dušu, telo i ducha. Pochopila som, že môjho ducha môže nasýtiť len sv. omša, adorácia a úprimná modlitba srdcom.
Na tomto seminári som tiež pochopila, že v skutočnosti potrebujem len málo: stačí mi veľa vody, a málo chleba, pretože je tu veľa Boha. Všetko ním dýcha! Všimla som si, že Boh sa mi často prihovára cez liturgické čítania dňa.
V pondelok, v prvý deň seminára, som pri svätej omši otvorila čítania a čítala som slová: „Bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela“ (Rim 8, 12). Tieto slová ma zasiahli priamo do srdca. A ďalej: „Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť. Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče!‘“ (Rim 8, 13-15).
Tieto slová ma hlboko zasiahli. Následne aj verš žalmu: „Boh vstáva a jeho nepriatelia sa tratia, spred jeho tváre utekajú tí, čo ho nenávidia. Ale spravodliví sa môžu tešiť a jasať pred Božou tvárou“ (Ž 68, 2;4). V evanjeliu sa ma zas dotkol príbeh o tom, ako Ježiš uzdravil ženu, ktorá 18 rokov trpela duchom neduživosti, bola zhrbená a nemohla sa narovnať. „Ježiš ju uvidel, zavolal a povedal: ‘Žena, si oslobodená od svojej choroby‘, a vložil na ňu ruky. Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha“ (Lk 13, 12-13).
Cítila som sa ako tá žena, ktorá sa vzpriamila. To ešte nebolo všetko. Na druhý deň sme v čítaní počuli: „Už nie ste cudzinci ani prišelci, ale spoluobčania svätých“ (Ef, 2, 19). V evanjeliu Ježiš uzdravoval národ z chorôb, oslobodzoval ich od nečistých duchov a každý zo zástupu sa ho usiloval dotknúť (porov. Lk 6, 12-19).
A to bolo pre mňa veľmi hlboké – že sa môžem dotknúť Ježiša. Môžem sa ho dotknúť na adorácii, môžem k nemu prísť, počúvať ho – a byť uzdravená. Na tretí deň sa však objavili pochybnosti. Začal vnútorný boj. V ten deň sme čítali: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26). V evanjeliu zaznelo, aby sme sa usilovali vojsť tesnou bránou, lebo mnohí sa budú pokúšať vojsť, ale nebudú môcť. Budú klopať a kričať, ale Pán im odpovie, že ich nepozná (porov. Lk 13, 22-30).
Tieto slová ma zaboleli. Spomínala som si na svoje chyby z minulosti a v hlave mi vírili myšlienky, že možno Ježiš naozaj raz povie: „Nepoznám ťa…“ Celý deň som chodila s touto bolesťou v srdci. Potom som sa začala v srdci modliť: „Nepociťujem tvoju prítomnosť, Pane. Nechcem žiť len emóciami, ale chcem ťa zakúšať. Chcem ťa mať nablízku, aj keď ťa necítim.“ A moja duša volala k Bohu.
Nezapísala som sa na nočnú adoráciu – povedala som si: „Bože, chcem, aby si ma ty sám zobudil, keď budeš chcieť, aby som prišla.“ A každý deň som sa zobúdzala o 3:00, 3:15, 3:20 – a on ma volal, aby som bola s ním.
Bola to pre mňa hlboká skúsenosť. Pochopila som, že Ježiš ma chce vidieť, chce, aby som k nemu prichádzala, že tento čas je rezervovaný pre nás.
Na ďalší deň, keď ma znovu prepadol strach, že nevstúpim do Božieho kráľovstva, išla som na spoveď. Tam som znovu začula: „Milujem ťa. Ty si moja milovaná.“ Tieto slová sa ma dotkli, akoby som ich počula prvýkrát. Vo štvrtok zaznelo čítanie: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých – či nám s ním nedaroval všetko?“ Pochopila som, že všetky tie pocity viny nie sú od Boha, lebo víťazíme skrze toho, ktorý nás miloval. Cítila som, ako Ježiš uzdravuje moje srdce.
V žalme sme v ten deň čítali: „Zachráň ma, lebo ja som úbohý a chudobný“ (Ž 109, 22). A moje srdce volalo: „Pomôž mi, môj Bože!“ V evanjeliu zas: „Hľa, vyháňam zlých duchov a uzdravujem dnes i zajtra“ (Lk 13, 32).
Na nočnej adorácii som prežila neuveriteľnú Ježišovu blízkosť. Cítila som, že sa na mňa pozerá, že s ním chcem byť v Getsemanskej záhrade, zdieľať jeho utrpenie. Moje srdce túži byť s ním – hoci telo bolo slabé, duch bol silný.
V piatok mnou prenikli slová žalmu: „On dáva pokoj tvojim hraniciam a sýti ťa najlepšou pšenicou“ (Ž 147, 14). V evanjeliu Ježiš uzdravil muža chorého na vodnatieľku. Jednoducho sa ho dotkol, uzdravil ho – a prepustil. A ja som cítila, že sa ma dotýka, uzdravuje a prepúšťa.
Veľmi sa ma dotkli aj slová kňaza počas katechéz. Mala som pocit, že sedím pri Ježišových nohách a počúvam ho. Hovoril jednoduché veci, ale také hlboké, že ich rozum nemohol úplne pochopiť – bolo treba ich prežiť srdcom.
Pôst sa pre mňa stal veľkým požehnaním. Postilo sa mi ľahko. Dom, v ktorom sme bývali, bol naplnený duchom modlitby a ticha. Pochopila som, že dôležité je byť, nie mať. Pôst mi pomohol vidieť veci inak. Ako povedal páter: „Pôst upravuje tvoje vzťahy – najprv s Bohom, potom so sebou, a nakoniec s blížnymi.“ Naozaj som pocítila, ako sa počas pôstu otvára nebo.
Naučila som sa nehľadať ľahkú cestu, lebo keď som ju hľadala, odmietala som kríž – a s ním aj uzdravenie, ktoré mi Boh chcel dať. Preto prosím Boha, aby mi dal silu vytrvať v dobrom a cez pôst víťaziť vo svojom duchovnom boji. Dotýkajú sa ma slová: „Kde je plnosť, tam nič nechýba.“ Keď prežívam plnosť s Ježišom, naozaj mi nič nechýba.
Julja, Ukrajina