Niekoľkokrát do roka sa v Medžugorí konajú semináre pôstu, modlitby a mlčnia pre rôzne krajiny. V polovici mája sa ho zúčastnili pútnici z Litvy. Chceme sa s vami podeliť krátkym svedectvom z tohto seminára.
Najdôležitejšie je srdce
Už desiaty rok sa zúčastňujem na seminári pôstu, modlitby a mlčania v Medžugorí. V tomto období som jasne pochopila, ako úžasne ma Panna Mária vedie týmto životom. Nič si nenecháva pre seba. Vedie ďaleko, hlboko k Ježišovi, k nebeskému Otcovi. Uvedomila som si, že najdôležitejšie v živote je srdce, jeho stav, jeho rany. V duchovných bojoch ide o srdce, pretože nepriateľ duší chce dobyť ľudské srdcia. Po prvých púťach, po spomínanom seminári, som Márii venovala veľkú pozornosť. Ona sa stala mojou nebeskou mamou, keďže moja biologická mama bola chladná. Potom sa moja pozornosť presunula na Ježiša a po svätom prijímaní som povedala: „Ježišu, milujem ťa“. Na moje veľké prekvapenie som tentoraz počas seminára zažila dotyk nebeského Otca.
V úvode seminára páter Marin hovoril o tom, ako pôst a modlitba dláždia cestu k Bohu. Tieto slová mi naozaj zostali v srdci. Ako vždy počas seminára, pri jedle, sedení za stolom, prežúvaní chleba a pití čaju som ďakovala Bohu za obilie, za ľudí, ktorí ho vypestovali, žali, orezávali, mleli, piekli chlieb a za vodu, ktorú Boh stvoril. Aké veľké zázraky urobil Boh, keď stvoril zem a vesmír. Ďakovala som Bohu za toto všetko. Takto nás naučila ďakovať Terka, ktorá žije v spoločenstve Svetlo Máriino. A zrazu mi zo srdca vytryskli slová „Otče Bože, milujem ťa“ a po lícach mi tiekli slzy. Počula som slová „Milujem ťa, dcéra“. Tieto slová spôsobili, že sa moje srdce ponáhľalo do náručia nebeského Otca. Začala som plakať. Pocítila som túžbu po nebeskom Otcovi.
Môj biologický otec, hoci mi nikdy neublížil, nikdy ma neobjal ani sa so mnou nerozprával a z nejakého dôvodu ma nazval sestrou. Nikdy ma nenazval dcérou. Možno preto, že jeho srdce bolo veľmi zranené, pretože on sám nezažil lásku svojich rodičov, pretože zostal na ulici, keď jeho matku, sestry a brata odviezli na Sibír. Už dávno nemá otca, zomrel.
V posledných rokoch, keď som chodila na svätú omšu, prosila som Ježiša, aby použil svoje rany na uzdravenie mojich rán, rán mojich príbuzných a všetkých ľudí, najmä tých vo vojnovej zóne. Teraz sa vraciam zo spomienok so správou, že moja rana je uzdravená a mám nebeského Otca a budem mu môcť povedať „OTECKO, MILUJEM ŤA“.
Vida