Ide o poslednú večeru alebo o prvú svätú omšu a Eucharistiu. Ako všetci Židia aj Ježiš slávi Pashu, sviatok, ktorý je každoročnou oslavou odchodu z Egypta, živou spomienkou na Božie milosrdenstvo a lásku. Baránok bez poškvrny bol obetovaný a narýchlo zjedený. Všetci boli opásaní a pripravení na cestu, pretože bolo potrebné odísť z otroctva, utiecť od nepriateľa a dostať sa do zasľúbenej zeme.
V ten večer sa Ježiš stáva baránkom, obetou. Slávy svoj odchod zo sveta. V tejto Pashe vidí zavŕšenie svojho poslania vo svete. Dáva svoj život. Obetuje sa s láskou za všetkých. On, Baránok Boží.
V Lukášovom evanjeliu 22, 7-19 je napísané:
Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. Poslal Petra a Jána so slovami: „Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru!“ Oni sa ho opýtali: „Kde ju máme pripraviť?“ Povedal im: „Len čo vojdete do mesta, stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním do domu, do ktorého vojde, a majiteľovi domu povedzte: »Učiteľ ti odkazuje: Kde je miestnosť, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?« On vám ukáže veľkú prestretú hornú sieň. Tam pripravte.“ Išli teda a všetko našli tak, ako im povedal. A pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.“ Vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: „Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo.“ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ (Lk 22, 7-19)
SPOZNALI HO PRI LÁMANÍ CHLEBA
Táto udalosť s dvomi emauzskými učeníkmi po zmŕtvychvstaní, ktorú nám opísal sv. Lukáš, je skutočným evanjeliovým učením a posolstvom o Eucharistii. V tejto udalosti odkrývame všetky ľudské aj božské zložky eucharistickej obety.
Učeníci bežia sklamaní a vystrašení udalosťami Veľkého piatku. Mysleli si, že márne vkladali svoju dôveru v Krista. Navzájom si odkrývajú svoju bolesť, strach a beznádej. A ktovie, ako dlho by to trvalo a kde by tí dvaja skončili, ak by sa do rozhovoru nezapojil Vzkriesený, ktorého hneď nespoznali, ale ich srdcia začali horieť. Na znak vďaky pozvú cudzinca do svojho domu, aby prenocoval a na druhý deň pokračoval v ceste. Cudzinec súhlasí, ale nie preto, že by potreboval niekde prenocovať, ale preto, že naozaj túži byť so svojimi, ktorých už povzbudil svojím slovom. Chce ich posilniť aj svojím telom, pretože on dal svoj život za všetkých.
V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“
Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“
On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi.
A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“
A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. (Lk 24, 13-35)
Horiace srdce, uzdravená nádej, prebudená viera, uzdravený zmysel života, pominutá únava a návrat do Jeruzalema, vydanie svedectva Petrovi a apoštolom, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych a prijaté poslanie sú dôvodom, ale aj výsledkom Eucharistického stretnutia.