Moje detstvo bolo v celku pekné. Pochádzam z veľkej rodiny, bolo nás 5 detí. Moji rodičia boli veriaci, vychovávali nás nábožne a s láskou k Bohu. Pravidelne sme chodili na sväté omše, ako deti sme prijali všetky sviatosti. Otec nám dal do vienka hudbu, ktorá ma neskôr priviedla do speváckeho zboru a divadla. Pán bol neustále súčasťou môjho života. V kostole som sa cítila nádherne a s vďačnosťou som chodila spievať a vystupovať v Pánovom mene. Dospievala som, nastúpila som na strednú školu a spoznala nových ľudí. Moje cesty sa však začali odkláňať od viery.
Do kostola sa mi chodiť nechcelo. Robila som to z povinnosti voči rodičom, ktorí ma o to žiadali. Namiesto kostola som s kamarátkami a partiou začala chodiť na diskotéky, do barov a na Ježiša som zabudla. Úplne som ho vytlačila zo svojho života.
Ako 17 ročná som spoznala svojho budúceho manžela. Bol síce z katolíckej rodiny, ale jeho vzťah k viere bol ako môj. Tiež na vieru počas dospievania zabudol. Spoznávali sme sa, zaľúbili sa do seba a časom prišiel aj nečistý vzťah, ktorý trval dlhé roky. Považovali sme to za samozrejmosť, veď predsa všetci okolo tak žili a fungovali. Prišlo nám to prirodzené.
Obaja sme študovali, potom začali pracovať, roky utekali a ja som niekde v hĺbke duše cítila, že niečo nie je v poriadku. Naši rodičia trpeli, keď videli, že žijeme nezosobášení. Náš vzťah bol ako na húsenkovej dráhe – plný hádok, udobrení, ktoré sa stále stupňovali.
Po 7 rokoch vzťahu prišla kríza, ktorá nás oddelila skoro na rok. Ale naše cesty sa opäť spojili, cítili sme k sebe obrovskú príťažlivosť, ktorá bola však silnejšia ako samotná úprimná láska. Z tejto vášne som otehotnela. Počas tehotenstva mi manžel naznačil, že cirkevný sobáš nechce, že sme ešte mladí a načo sú nám papiere, veď to je iba formalita. Ak tak, zoberieme sa na úrade neskôr len za prítomnosti dvoch svedkov. Toto boli jeho slová. Kruté slová. V tichosti v kútiku môjho srdca ma to veľmi ranilo, akoby mi do srdca vrazil dýku. Zdvihla som však pyšne hlavu a povedala som, že v poriadku, nebudem ho tlačiť do sobáša, veď to predsa musí aj on tak cítiť. V žiadnom prípade nebudeme robiť svadbu iba preto, že som tehotná!! Veľmi sme tým ublížili obom rodičom a aj sebe. Moja pýcha a hrdosť boli silnejšie.
Narodilo sa nám krásne dievčatko Lea. Manžel bol pohltený do svojej práce, pracoval ako živnostník – automechanik, čiže sme sa videli iba večer. S dcérou som bola často sama. Občas som mala pocit, že zabúda na to, že má doma dcéru. Žil ďalej svoj slobodný život s kamarátmi a partiou, chodil cez víkendy s nimi von, na párty a akcie. My sme boli ďaleko v jeho rebríčku, mala som pocit, že mu na nás nezáleží.
Trpela som lebo som videla rodiny, ktoré spolu trávili čas, ako sa im muž venuje, ako dokážu spolu fungovať a u nás to jednoducho nešlo. Stále som nechápala, kde je problém. Čoraz viac som sa trápila, upadala som do smútku a depresie. Snažila som sa mu to vysvetliť, ale zbytočne. On svoj spôsob života nebol ochotný zmeniť. Z toho obrovského trápenia začali depresie, v noci stavy úzkosti a zdravotné problémy. Začala som chradnúť. Na tele aj na duchu. Hľadala som pomoc. Skúšala som ezoteriku, navštevovala som kohokoľvek, kto by mi pomohol z mojej depresie. Nič nepomáhalo. Do kostola som nemala odvahu vojsť lebo som sa cítila nečistá a samozrejme som nemohla pristúpiť ani k svätému prijímaniu. Bolo pre mňa utrpenie priznať sa na spovedi k tomu, ako žijem. Cítila som, že tam nepatrím a nemám tam čo hľadať. Že som nečistá a nehodná Boha.
Absolútne mi nenapadlo obrátiť sa na toho, kto mi ako jediný mohol pomôcť. Kto jediný mohol zmierniť moje utrpenie. Ale to bola asi moja tŕnistá cesta, ktorou som musela prejsť. Dnes sa na to už pozerám úplne inak bez bolesti a s vďakou. Pán na mňa stále dozeral.
Privolal si ma vďaka našej dcére, ktorá mala začať prípravu k prvému svätému prijímaniu. V srdci som pocítila, že to už takto ďalej nejde, že nevládzem a chcem opäť pristúpiť k Pánovi s čistým srdcom a vedomím, že môžem byť hrdá na to, že som katolíčkou a nechcem už viac ubližovať svojim rodičom, ani sebe. Podarilo sa mi manžela presvedčiť, že musíme uzavrieť sviatosť manželstva, inak sa náš život nikdy nezmení. Prosila som ho, aby sme to urobili kvôli našej dcére.
Neviem čo sa stalo, ale po 10 rokoch pristúpil na to, že sobáš bude v kostole. Bol to však obrovský boj. Pár dní pred sobášom bol manžel neznesiteľný. Denno-denne sme sa hádali. Všetko mu vadilo, prežíval obrovský stres a napätie. Boli chvíle, keď som si poplakala, že už nevládzem. Obrad bol naplánovaný v mojom rodnom kostolíku a hostina bola veľká. Bol to môj najkrajší deň v živote, nie však kvôli šatám a zábave, aj tá bola úžasná, ale kvôli jednému momentu v kostole. Po spovedi a svätom prijímaní som plakala od šťastia a so zrakom upretým na Ježiša na kríži som ho prosila o odpustenie, že to toľko trvalo, že som mu toľko ubližovala a trápila ho. Môjho najdrahšieho a milovaného Otca.
Po svadbe sa veci začali meniť, ale trvalo to dlhšie. S dcérou sme chodili každú nedeľu do kostola, avšak samé. Manžel nemal potrebu ísť s nami a keď sme ho volali, často odvrkol, že má veľa práce a je unavený. Do kostola chodia predsa iba staré babky. Bolo mi to veľmi ľúto. Počas sv. omše som často prosila Pannu Máriu, aby sa manžel obrátil, aby pocítil to, čo cítim v srdci aj ja. Veľmi som túžila po tom, aby sme boli v kostole všetci traja. Nenápadne som mu začala rozprávať o zázrakoch a zjaveniach Panny Márie v Medžugorí.
Neviem čo sa udialo, no prišiel deň, keď mi manžel povedal, že pôjde s nami v nedeľu do kostola. Zostala som šokovaná. Pristihla som ho, ako si číta o Medžugorí a neskôr, keď nás videl, ako sa s dcérou modlíme večer ruženec, prišiel ku nám, či by sme ho to naučili. Neviem opísať slovami tú radosť. To je jednoducho neopísateľné. Manžel sa menil zo dňa na deň. Prestal byť nervózny, začal chodiť domov skôr z práce a začali sme sa veľa rozprávať o viere. V nás oboch zavládol pokoj. Začali sme spolu tráviť veľa času, odišli depresie, strachy a aj naše časté hádky doma. Objednal si Bibliu a teraz je to preňho tá najvzácnejšia kniha, akú máme doma. Každý večer sa spolu modlíme ruženec k Panne Márii a ja so slzami v očiach a v nemom úžase ďakujem Panne Márii a drahému Otcovi za to, že na mňa nezabudli, za ich milosrdenstvo a lásku. 16.8.2019 sme zasvätením ukončili 33-dňovú prípravu k zasväteniu sa Najsvätejšej Trojici skrze Máriu. Požehnanie tohto dňa zmenilo naše životy a my už nechceme žiť bez tejto bezpodmienečnej lásky.
Keby som mohla, vykričím do celého sveta všetkým mladým ľudom, ktorí si myslia, že sobáš nepotrebujú ako veľmi sa mýlia. Že im nepomôže psychológ ani ezoterika, ani veštci, ale naša Matka a Otec. Oni sú vždy pripravení nás utešiť a dať nám lásku. Vždy nás zdvihnú zo zeme, keď padneme.
Z vďačnosti Panne Márii, mojej mame, budem čo najviac mladým ľuďom rozprávať o Božej, milosrdnej láske.
V tejto ťažkej dobe je čistota rodiny ten najvzácnejší poklad.
Monika a Peťo
zdroj:
https://www.bezhranicnalaska.sk/clanky/svedectvo-ako-nam-boh-uzdravil-manzelstvo/