Každý rok sa zúčastňujem púte do Krýlosu a pred tromi rokmi, keď som tam čakala v rade, aby som si uctila zázračnú krýloskú ikonu Najčistejšej Panny Márie, položila som si otázku: „Kto si, Mária? Ku komu idem?“ Mala som úctu k Ježišovi, ale nie k Márii.
O niekoľko dní som sa v sanktuáriu Márie, Kráľovnej pokoja a zmierenia v Bílšivciach, počas svätej omše modlila a poprosila Máriu, aby si ma, ak chce, sama našla. Veľa som sa snažila, ale neúspešne. Necítila som potrebu mať osobitnú úctu k Márii. Necítila som potrebu mať mamu.
O mesiac a pol som sa nečakane a neplánovane prvýkrát dostala do Medžugoria. Začalo sa to tým, že som čítala knihu Neala Lozana Odpustenie. Počas čítania mi napadla jasná myšlienka: „No, Ira, je čas ísť do Medžugoria!“ Odložila som knihu, pozrela možnosti, vyhľadala púte, napísala kamarátke, či by nechcela ísť do Medžugoria a vrátila som sa naspäť k čítaniu.
O mesiac som od novej známej počula, že o tri dni ide so skupinou do Medžugoria na duchovné cvičenia, ktorých témou bolo práve odpustenie podľa Neala Lozana. Išla som. Samozrejme, stretla som Ježiša, ako aj dovtedy.
O rok neskôr som bola opäť v Medžugorí na seminári pôstu, modlitby a mlčania. V tom čase už uplynul rok, odkedy som sa učila modliť ruženec každý deň. Napísala som list, ktorým som odovzdala svoj nasledujúci rok Panne Márii. Všetky modlitby som chcela obetovať na jej úmysly. Modlila som sa k Panne Márii, ale stále som ju nedokázala nazvať mamou.
O rok som bola v Medžugorí opäť – tentokrát na dva týždne v spoločenstve Svetlo Máriino. Niekoľko dní pred mojou cestou mala moja mama narodeniny. V tom roku som bola vnútorne veľmi zaťažená tým, že vo vzťahu k nej vo mne neustále stál múr neodpustenia pre mnohé jej rozhodnutia, ktorým som nerozumela a ktoré ma zranili. Veľmi ľahko som voči nej vzplanula hnevom a zdalo sa mi, že som už vyskúšala všetko, čo som vedela, aby som odpustila. Po maminých narodeninách som povedala Bohu: „Ty mi môžeš darovať odpustenie, keď budeš chcieť. Sám vidíš, že som tu bezmocná. Už neviem, čo robiť, ani ako dlho ešte čakať. Ale ak chceš, daruj mi ho.“
Tentoraz sa mi v Medžugorí akosi nedarilo ísť na Podbrdo. Vždy sa objavil nejaký iný plán. Na 25. výročie odchodu do večnosti pátra Slavka Barbarića sme (so spoločenstvom Svetlo Máriino) prišli na večerný modlitbový program a všetci členovia spoločenstva stáli vpravo v kostole sv. Jakuba, pri soche Panny Márie. Ja som pri nej ešte ani raz nebola. Toto bolo prvýkrát. Počas modlitby ruženca mi neustále tiekli slzy. Niečo sa so mnou dialo a jediné, čo som vedela, bolo plakať.
Niekde na konci prvej hodiny modlitby akoby spadla akási vnútorná stena, ktorá mi zakrývala oči. Pocítila som, že sa vo mne niečo roztopilo. Pocítila som, že som odpustila svojej mame. Náhle ma zaplavila ľahkosť odpustenia, akoby niečo, čo som musela stále niesť, stratilo svoju váhu.
Pred očami som mala obraz z filmu Sám doma, keď mama našla Kevina v centre New Yorku pri vianočnom stromčeku. Pozerala som sa na sochu Panny Márie a ďalej som plakala. Pochopila som, že Boh ma uzdravil. Zdalo sa mi, že som ten Kevin, ktorý čakal na zázrak, aby uvidel svoju mamu. Pochopila som, prečo som sa nemohla dostať na Podbrdo. Možno Boh chcel, aby som prišla k milujúcej mame, a nie po stý raz k mlčiacej soche.
Keď som nakoniec išla na Podbrdo, bol to jediný slnečný deň počas celých dvoch týždňov môjho pobytu v Medžugorí. Tam som sa Panny Márie spýtala, čo mám robiť, aby som nestratila to obnovené srdce, ktoré som dostala. Pochopila som, že to môže zachovať jedine modlitba a pôst. To musia byť moje priority. Ak toto nestratím, všetko ostatné sa usporiada, lebo všetko ostatné je už len dôsledok.
Znovu sa učím odovzdávať Bohu svoj život. Bohu, ktorý je trpezlivý, vnímavý a čakajúci. Bohu, ktorý mi pomáha vidieť veľa krásy v mojom “tu a teraz”.
Ira (Ukrajina)