Volám sa Simona, mám 29 rokov a som zo Slovenska. Od januára 2021 žijem v Medžugorí, v spoločenstve Svetlo Máriino. Chcem svedčiť o Božej dobrote a starostlivosti Panny Márie v mojom živote.
Pochádzam z kresťanskej rodiny, ktorá mala tradičnú vieru. Mám troch súrodencov. Do kostola ma začala brávať babka pred prvým svätým prijímaním a veľmi sa mi to zapáčilo. Babka najviac praktizovala vieru a doteraz mi je príkladom obety a lásky.
Keďže som sa narodila s vrodenou poruchou zraku, videla som len čiastočne a musela som chodiť do školy pre nevidiacich a slabozrakých. Vtedy nebola iná možnosť. Táto škola bola ďaleko od môjho domu a musela som tam zostávať na internáte už ako sedemročná. Až neskôr som pochopila, že mesto, v ktorom bola moja škola je mariánske. Vnímala som blízkosť Panny Márie a to, že si ma prisvojila. Na internáte som nemala rodičov a tak ma Panna Mária viedla. Viedla ma v tom, kedy sa mám učiť, kedy si mám oddýchnuť a podobne. Často mi bola útechou a potešovala ma, keď mi chýbala rodina. A tiež ma učila, že každú nedeľu mám ísť do kostola.
Takto som postupne pri Panne Márii rástla a učila sa. Keď som bola na strednej škole, študovala som so zdravými deťmi a začala som si uvedomovať rozdiely medzi nami. Kým som si ja nejakú úlohu prečítala, oni to už mali skoro hotové a nestíhala som za nimi. Potom som začala chodiť aj na doučovania z jazyka, lebo mi bolo ľúto, že viem tak málo. A Panna Mária sa o to postarala a postupne som sa dostala na ich tempo. Ale vo vnútri som stále mala pocit, že nie som so sebou spokojná.
Počas strednej školy som počula o Medžugorí. Niečo ma tam ťahalo, a tak som si šetrila peniaze zo štipendia, aby som mohla ísť.
V tom čase sa ma v Medžugorí dotkol pokoj, ktorý tu je a jasnejšie som si uvedomila blízkosť Panny Márie v mojom srdci, jej lásku, ale to bolo všetko.
Potom som išla študovať jazyky na univerzitu. Aj tam som videla, že mi niektoré veci trvajú dlhšie ako ostatným a prvé roky ma to trápilo, ale potom ma Ježiš a Mária začali učiť pozerať sa na to, čo si myslia oni. A oni boli so mnou spokojní. Vtedy som sa začala pozerať inak a bola som aj ja spokojná.
Postupne sa môj vzťah s Pánom začal cez Máriu formovať. Pán mi ukazoval, že namiesto zraku mi dal duchovné dary, ktoré môžu pomôcť mne, ale aj ostatným, ak s ním budem spolupracovať.
Jedno leto som cítila, že mám ísť opäť do Medžugoria na dlhšie. Tak som napísala do spoločenstva Svetlo Máriino, kde som prišla na skúsenosť. V spoločenstve žijeme posolstvá Panny Márie a všetko čo robíme, robíme na jej úmysly. Spoločenstvo dáva mladým možnosť vojsť hlbšie do školy Panny Márie a cez to hľadať svoje povolanie. Páčilo sa mi žiť spoločne s mladými z iných krajín, spoznávať sa, priateliť sa, spoločne sa modliť, slúžiť, a spoznávať Ježiša.
Zapáčila sa mi cesta, ktorou nás vedie Panna Mária, začala som čítať jej posolstvá a bola som šťastná, že ma sem priviedla. Po mesačnej skúsenosti som sa vrátila domov a snažila som sa žiť to, čo som sa naučila v spoločenstve.
V jednom posolstve Panna Mária hovorí: „Drahé deti, pozývam vás, aby ste sa zaľúbili do Ježiša v Oltárnej sviatosti.“ To sa stalo aj mne. Zaľúbila som sa do Ježiša v Eucharistii a už som bez toho nevedela byť. Cestovala som do väčších miest, kde bola vyložená Sviatosť a žiadnej námahy mi nebolo ľúto.
Do Medžugoria som prichádzala každý rok počas letných prázdnin a ostávala som tu na mesiac. Štúdium som dokončila v r. 2016 a rozhodla som sa, že tými jazykmi budem slúžiť Pánovi.
Potom na mňa Pán dopustil ťažkú skúšku. Úplne som stratila zrak a nevidela som už nič. Vtedy na mňa Pán dopustil duchovné boje: strach, nepokoj, duchovnú tmu. Bojovala som s tým, aby som odpustila Bohu, aj sebe, moju nedôveru voči nemu. Uvedomila som si, že je moja viera veľmi slabá. To, čo som žila doteraz už nestačí. Ale keby to nedopustil, ani by som ho nespoznala, ako svojho jediného Boha, ktorý dáva pokoj, radosť, zmysel môjho života. Tú skúšku so mnou prežívala rodina aj priatelia, ale ja som vedela, že vieru mi nikto z nich nemôže dať. Iba Pán.
Panna Mária ma priviedla k tomu, aby som začala čítať Božie Slovo, ako nám to hovorí aj v posolstvách. Ničomu som nerozumela, zdalo sa mi to nudné a nevidela som v tom zmysel. Ale inú možnosť som v tom utrpení nemala. Tak som veľa čítala a prešiel dlhý čas, kým sa Božie Slovo začalo dotýkať môjho srdca.
Opakovala som si ho v srdci, išla som s ním spať a vstávala som s ním. A to Slovo menilo moje srdce, a ja som mohla po niekoľkých mesiacoch odpustiť Bohu, že to dovolil a mohla som to s radosťou prijať. Obetovala som to na úmysly Panny Márie. Uvedomila som si, že často hrešíme očami, Ale každý orgán je dar od Pána a budeme sa zodpovedať zato, ako sme ho posvätili alebo znesvätili. Aj ja sa budem zodpovedať za to, ako som používala svoj jazyk, uši alebo hocičo iné.
Keď Panna Mária hovorí, že kríž sa nám stane radosťou, keď ho prijmeme, tak môžem povedať, že je to tak. Sami ho nemôžeme prijať, len keď nám Pán daruje milosť.
Keď som si postupne zvykla na to, že nevidím, začala som slúžiť Pánovi v jazykoch, ktoré som študovala. Ten rok som sa rozhodla, že ho darujem na úmysly Panny Márie a že ho celý strávim tu, v Medžugorí v spoločenstve Svetlo Máriino. Neberiem to ako obetu, že ja sa idem teraz obetovať, ale ako milosť, ku ktorej ma Panna Mária uschopnila a to hlavne pre moje obrátenie, pre môj rast. A keďže je to na jej úmysly, je v tom celý svet, všetky srdcia, lebo všetci sme v jej úmysloch.
Dodnes ma Panna Mária vedie a sprevádza. Je pre mňa Matkou, ktorá nie len rozmaznáva, ale aj napomína a požaduje. Jej výchovu som si obľúbila, lebo viem, že ma privedie do neba.
Týmto svedectvom chcem povzbudiť každého, kto má nejaký nedostatok, že naša radosť nezávisí od nášho nedostatku. Moja radosť závisí od môjho vzťahu s Pánom, od toho, nakoľko dovolím, aby bol Pán mojou radosťou. Radosť mi neprinesie to, čo vidím, lebo všetko je pominuteľné. Iba Pán ostáva, iba na neho sa môžem spoliehať. Určite, ak vidíme niečo pekné, poteší nás to, ale o pár minút na to zabudneme.
Som závislá na pomoci druhých, ale nespolieham sa príliš na nich. Pretože všetci ľudia sú ako ja – nestáli, nič nemôžu zaručiť ako ani ja. Ale snažím sa spoliehať sa na Pána, že mi vždy dá, čo treba a vždy mi pošle toho, koho v danej chvíli potrebujem. Robí to tak celý život a nemám dôvod o tom pochybovať.
Svoje svedectvo chcem ukončiť slovami žalmu 121: „Svoj zrak upieram na vrchy, príde mi odtiaľ pomoc? Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem“.
Nech vždy kráčame s menom Pána v srdci, ako si to želá Mária a nech je on naša pomoc a ochrana.
Simona, Slovensko