Na omšu prichádzame zo svojho každodenného života, ktorý pozostáva z neustáleho boja proti hriechu. V tomto súboji sa svet, telo a sily temnoty stretávajú s Božím svetom a svetom ducha, lásky a pokoja. Ľudské srdce je bojiskom, na ktorom sa tento súboj odohráva. Je majákom, z ktorého by malo zasvietiť svetlo lepšieho sveta, svetlo lepších ľudských vzťahov, svetlo pravdy a pokoja. Ľudské srdce je priestorom, v ktorom sa stretá a objíma spravodlivosť s pokojom. Ak však hriech prevezme v srdci moc, potom z neho vychádza tma a iné zlo. Sv. Pavol nás učí:  „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela!“ (Gal 5, 16)

V liste Rimanom píše: „Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam, ani nevydávajte svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych, a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti. A hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.“ (Rim 6, 12-14)

Po každej svätej omši sme nielen pozvaní, ale aj schopní žiť podľa Ducha a bojovať proti skutkom tela. V tomto životnom boji dosahujeme víťazstvá a zažívame porážky, hrešíme a dostávame rany, ale pôsobí aj láska a uzdravenie rán. Takíto prichádzame na svätú omšu, ktorú za nás slávi Ježiš a z omše sa vraciame obnovení a vyzbrojení. Preto môžeme povedať, že prvým krokom von z kostola, z omše, ktorú Ježiš slávil za nás, začína naša omša, naša obeta za druhých. Naša obeta vyrastá z Kristovej a vedie ku Kristovej obete ako k svojmu vrcholu, zdroju a cieľu. Preto aj náš život môže byť omšou, eucharistiou pre druhých, ktorá sa takto zdokonaľuje, spája a stáva sa účinnou. Takto spojení s Kristom v pravej životodarnej jednote sa aj my stávame živou obetou na chválu Otcovej slávy. Stávame sa jeho prítomnosťou v tomto svete a pokračujeme v diele vykúpenia po tom, čo sme aj my sami oživení plodmi toho istého vykúpenia. 

Z týchto dôvodov je kresťanský život v podstate eucharistickým životom. To znamená život lásky pre druhých, život, ktorý sa dobrosrdečne a s radosťou dáva iným. Tu sa eucharistia stáva zdrojom pokoja. Každá cesta pokoja je eucharistickou cestou. Kde sa s láskou žije a dáva pre druhých, tam sa rodí pokoj a čoraz viac bezpodmienečnej lásky, ktorá sa obetuje za druhých. Tak možno ľahšie dosiahnuť pokoj s Bohom a s ľuďmi. 

Hriech je vždy skutočnosťou, ktorou zabíjame niečo v druhých – alebo im niečo odoberáme,  alebo im nedarujeme dosť z toho, čo sme im povinní darovať. Takto sa otvárajú dvere rozmanitým konfliktom, deštrukciám, vojnám. Náš život je omšou za druhých a táto eucharistická dimenzia nášho života sa môže spoznať v štruktúre svätej omše. 

Milosrdné odpúšťanie a vytváranie spoločenstva

Videli sme, že prvým úkonom na svätej omši je vyznanie hriechov a modlitba, aby sa Pán nad nami zmiloval. Je to podmienka, aby sa mohla začať eucharistická slávnosť. Boh sa oslavuje svojím odpúšťaním, prijímaním svojich blúdiacich detí, novými stretnutiami so svojimi stratenými synmi. 

Kresťan, aby mohol byť eucharistiou pre druhých, musí túto eucharistickú dimenziu začať prežívať. A to bezpodmienečne. To znamená, že keď sa ocitneme v životných okolnostiach, v ktorých sme niečo proti niekomu urobili alebo sme zničili možnosť spoločenstva, okamžite a bez odkladu to musíme všetko napraviť. Odpustením a žiadaním o odpustenie sa to na svätej omši už udialo. V srdci sa to všetko už udialo a svojím životom by sme mali potvrdiť to, čo je prirodzeným následkom práve tohto úkonu svätej omše.

Ak by nejaký kresťan zotrvával v nezmierených vzťahoch s druhými, v hádkach, v konfliktoch a vytváral by zlé medziľudské vzťahy, popieral by podstatnú súčasť svojho kresťanstva. Kto neodpúšťa, sám sebe zatvára dvere a ani jemu nie je odpustené. Tým sa vylučuje zo spoločenstva, ku ktorému vedie každé odpustenie, pretože prvým plodom odpustenia, zmierenia, je nové spoločenstvo s Bohom a s ľuďmi. Nezmierením sa rodí každé ďalšie zlo v osobnom živote jednotlivca, rodiny, spoločenstva, Cirkvi, ale aj celého sveta. Keby mali ľudia v sebe viac ducha zmierenia a ochoty odpustiť, ľahko by sa prekonávali konflikty, vojny, rozvody, opilstvá, drogy, samovraždy, úzkosti a iné zlo. Aj skrze toto môžeme pochopiť, že zhrešiť, pomýliť sa, urobiť hriech nie je až takým problémom pre ľudstvo, ako je neochota odpustiť a zmieriť sa. 

Zmieriť sa so sebou znamená prijať seba samého a to isté platí aj na úrovni zmierenia s druhými a s Bohom. Prijatie vytvára nové spoločenstvo, ktoré robí šťastným, obohacuje a dáva zmysel životu a práci, ako aj celej ľudskej existencii. Odlúčenie, ktoré vzniká hriechom, robí človeka nešťastným, pretože nedochádza k stretnutiu. Preto je prvou a hlavnou úlohou každého, kto ide na omšu, odpúšťať a prosiť o odpustenie, hlásať Božie milosrdenstvo, svojím životom, skutkami a slovami ukazovať a svedčiť o veľkorysom Božom odpustení a zmierení. A na omši, ktorú bude sláviť v kostole, obetovať všetky neodpustenia a prosiť o zmierenie.