Lk 17, 11-19

Na ceste do Jeruzalema prechádzal pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali  a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“  Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení.  Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha.  Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. ¹⁷ Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde?  Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu!“  A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ 

Stretnúť sa s Ježišom v životných zraneniach

Modlíme sa za hlbokú skúsenosť stretnutia s Ježišom v životných zraneniach.

• Predstavím si scénu zobrazujúcu desať malomocných, ktorí prosia Ježiša o uzdravenie. Pokúsim sa vcítiť do ich životnej drámy. Sú postihnutí hroznou chorobou, ktorá spôsobuje, že sú odvrhnutí vlastnou rodinou aj spoločenstvom. V zúfalstve hľadajú zľutovanie u Ježiša (11-13).

• Pripomeniem si situácie z minulosti alebo aj tie súčasné, v ktorých som zdrvený utrpením alebo preto, že ma iní odvrhli a prežíval som chvíle zúfalstva. Dokážem v takýchto momentoch priľnúť k Ježišovi?
• Všimnem si, s akou dôverou sa približujú malomocní k Ježišovi. Ich prosba nebola vyslyšaná okamžite. Napriek tomu plnia, čo im Majster prikázal. Ježiš odmeňuje ich dôveru: „Ako šli, boli očistení“ (14). 
• Pozriem sa na svoje „choroby“. Dokážem s plnou dôverou o nich hovoriť s Ježišom?
• Budem sa tešiť spolu s uzdravenými. V prežívaní osobného šťastia však zabúdajú na vďačnosť. Iba jeden z nich sa vracia k Ježišovi, aby sa mu poďakoval (15-18). Iba človek, ktorý je hlboko veriaci, dokáže byť vďačný Bohu (19).
• Pripomeniem si chvíle najväčšieho šťastia, ktoré som doteraz prežil. Myslel som vtedy na Boha, delil som sa s ním o svoje šťastie? Dokážem byť vďačný?

• Spolu s Ježišom sa vrátim do najšťastnejších chvíľ svojho života, v ktorých som zažil zázračnú premenu alebo uzdravenie. „Rozdelím sa“ s ním o svoju radosť, zotrvám v modlitbe chvály a budem opakovať: „Ježiš, chválim ťa a zvelebujem za každú uzdravenú ranu môjho života!“

V Máriinej škole:

Mária nás učí prijímať utrpenie a chorobu v jednote s ukrižovaným Ježišom.

Posolstvo, Medžugorie, 11. septembra 1986

„Drahé deti! V týchto dňoch, keď radostne oslavujte kríž, chcem, aby aj váš kríž bol pre vás radosťou. Drahé deti, zvlášť sa modlite, aby ste dokázali prijať bolesť a utrpenie s láskou, ako ich prijal Ježiš. Iba tak vám budem môcť s radosťou udeliť milosti a uzdravenia, ktoré mi Ježiš dovolí. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie.“

Mária, ďakujeme ti za tvoju školu objatia kríža, za každú vyprosenú milosť uzdravenia rán.

ZASVÄTENIE SA JEŽIŠOVI SKRZE MÁRIU

Mária, dnes pred tebou a v tvojich rukách si obnovujem a potvrdzujem svoje krstné sľuby. Navždy sa zriekam satana, všetkých jeho skutkov a zasväcujem sa Ježišovi Kristovi jeho Božskému Srdcu. Chcem niesť svoj kríž a nasledovať Krista po všetky dni svojho života, podľa vôle nebeského Otca. Pred tvárou celého nebeského dvora a celej Cirkvi sa dnes, ó Mária, zasväcujem tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu. Buď mojou Matkou a Kráľovnou. Vo všetkej podriadenosti a láske ti odovzdávam a zasväcujem svoje telo a dušu, svoj majetok viditeľný a neviditeľný, plody svojich dobrých skutkov, minulých, súčasných aj budúcich. Prenechávam ti absolútnu slobodu, aby si vládla nado mnou a nad všetkým, čo mi patrí, podľa tvojho zaľúbenia, a to všetko pre väčšiu slávu Božiu teraz i naveky. Amen.