Prešlo 25 rokov, odkedy nám Panna Mária povedala: „Radujem sa s vami a chcem vám povedať, že váš brat Slavko sa narodil pre nebo a prihovára sa za vás“ (25.11.2000). Páter Slavko je v nebi! Znamená to, že ho Panna Mária vyhlásila za svätého? Osobne v to verím, ale čakajme na cirkevné rozhodnutie. Napriek tomu, že musíme čakať, neznamená to, že si nemôžeme na neho spomenúť a modliť sa za to, aby ho Cirkev za svätého vyhlásila. Panna Mária nám nepovedala len to, že je v nebi, ale aj to, čo tam robí: „Prihovára sa za nás.“ Pátra Slavka možno charakterizovať 3 slovami: človek pre druhých (či už ako františkán, kňaz alebo, ako hovorí Panna Mária, náš brat). Aký bol na zemi, taký je aj v nebi. Čo robil na zemi, v tom pokračuje aj v nebi. Nie je ľahké slovami opísať naše poznanie pátra Slavka, pretože na jednej strane bol neobyčajne jednoduchý, no na strane druhej bol výnimočný, komplexný, viacvrstvový, výnimočný františkán. Jednoduchý a výnimočný. Preto, ako ho opísať, ak nie jachtavo, nesmelo, aforizmami.

Mnohí hovorili: „Poznáme pátra Slavka“. Ale to bol len prvý dojem. Na prvý pohľad vyzeral čitateľne. Keď som ho však začal analyzovať, jeho hĺbka nemala konca. Akoby som stál nad priepasťou.  Bol celistvý, úplný. A svojou celistvosťou obsiahol celého človeka. Hlavou bol inteligentný a hlbokých myšlienok. Srdcom bol človekom lásky a porozumenia. Rukami bol človek činu. Náš súčasník, ale akoby bol z inej doby. Všetkým tak veľmi blízky, že už bližšie sa nedá byť, a pritom nám stále unikal. Náš, a súčasne všetkých a nikoho.

Rodom pochádzal z dedinky Dragićina v Hercegovine, ale jeho duch presahoval všetko – tak ako nebo presahuje zem. Nosil bremeno Medžugoria a osudov toľkých ľudí, ale zároveň snímal bremená z ramien a duší toľkých ľudí.

Každé ráno chodieval na Vrch zjavenia alebo na Križevac, ale nikdy nie sám. Vždy v sebe niesol niekoho. A keď schádzal z týchto dvoch vrchov, opäť s batohom na chrbte – s vrecom nazbieraného odpadu.

Zdobila ho čnosť miernosti a vyváženosti, a zároveň presahoval všetky hranice. Nedal sa vtesnať do žiadnej formy. Modlil sa, akoby to bolo niečo celkom prirodzené, a pritom tak nezvyčajne a hlboko ako nikto iný. Mal svoj vlastný spôsob modlitby a pôstu, no nikomu ho neodporúčal, a už vôbec ho nikomu nevnucoval. Pracoval nesmierne veľa a oddane – ako len málokto.

Nikdy sa nezastavil pri tom, čo musel urobiť. Jeho činnosť siahala až po hranice ľudských potrieb. Mal toľko povinností a termínov, že jeho deň bol zaplnený od skorého rána až do neskorej noci, a nikto ho nikdy nevidel ponáhľať sa alebo byť v strese. Od ľudí sa nedištancoval, a ani im nebol veľmi blízko. Stíhal byť tam, kde bolo treba a tak dlho, koľko bolo treba. Bol prítomný všade, ale nenápadne. Miloval ľudí a každému prial dobro, no nikoho o ničom ani nepresviedčal, ani nenútil. Každému dával slobodu. Bol plný lásky, ale bez prehnanej sentimentálnosti. Láskavý a podľa potreby tvrdý, bez najmenšej snahy zapáčiť sa niekomu.

Každému bol k dispozícii bez ohľadu na vek a stav. Na nikoho nebol naviazaný a každý, kto sa s ním rozprával, mal dojem, že je tu iba pre neho. Mal vlastný názor, no nikomu ho nevnucoval. O vkusoch a rôznych názoroch nediskutoval. Bol vážny, ale zároveň mal neprekonateľný zmysel pre humor. Jeho humor nebol nikdy tvrdý, ale elegantný a nežný – ako keď matka prebúdza svoje dieťa.

Mal rád ľudí, ktorí mali tiež zmysel pre humor. Vedel ich počúvať, aj keď bol zaťažený prácou a starosťami, aj vtedy, keď by sa očakávalo, že bude počúvať len svoje myšlienky a plány. Vedel sa prispôsobiť úrovni „nižších“ a „vyšších“ od seba, ale nikdy neopustil svoju vlastnú úroveň. Nikdy zbytočne nestrácal čas. Bol pripravený každého vypočuť, no vedel aj prerušiť a riadiť situáciu tak, aby človek nerozprával nepodstatné a zbytočné veci, a prešiel k jadru veci.

Tých, ktorí žiadali o radu, len nasmeroval, nikdy nedával hotové riešenia. Nechával ľuďom priestor, aby sami rozmýšľali a urobili rozhodnutie. Neutekal od ľudí, ale ani sa nikomu neprispôsoboval. V každej udalosti bol prítomný naplno, akoby sa nič predtým ani potom nedialo. Keď to skončilo, prešiel do ďalšej udalosti, akoby sa tá predošlá ani nestala.

Viedol modlitbové programy (ruženec, adoráciu, semináre,…), ale nikto nemal pocit, že on je na prvom mieste. Vždy bol a zostal učeníkom, mnohí v ňom však rozpoznali učiteľa.

Hovoril a písal jednoducho, pretože to je najťažšie. Vedel, že jednoduchá a obrazná reč je najvhodnejšia, lebo vychádza z ľudskej blízkosti – z prírody a ľudských skúseností. Bolo to preto, aby mu súčasný človek porozumel.

Rozumel Panne Márii, pretože vedel, kde je kľúč k pochopeniu: byť blízko jej srdca. Bol skromný, ale nie falošne; úplne prirodzene a úplne do každého detailu pravdivý. Bol nábožný, duchovný, ale nie vtieravo, sladkasto, oboma nohami na zemi. Bol disciplinovaný a uvoľnený.

Keď pracoval, bol ponorený v práci. Keď sa modlil, modlil sa celý. Keď stretal ľudí, akoby to bolo pre neho to najdôležitejšie. Všetko spôsobom, ktorý zodpovedá práci, modlitbe, stretnutiam, ale zároveň všetko akosi rovnakým spôsobom.

Veľmi sa usiloval nadobudnúť vedomosti, no nikdy nie preto, aby sa na ne rigidne viazal. V každej chvíli vedel, čo chce. Mal jasno o živote a človeku, a pritom nikto nemal pocit, že by si myslel, že vie viac než ostatní. Mal svoje predstavy o človeku, ale keď bol niekto pred ním, zanechal svoje predstavy a otváral sa mu.

Seba nepovažoval ani za malého, ani za veľkého, videl sa v úlohe Božieho a Máriinho spolupracovníka. Dokonale spájal teológiu a modlitbu, rovnako aj modlitbu a činnosť. Nevnucoval sa, ani sa neskrýval. Bol františkánom ako všetci ostatní, ale zároveň iný od ostatných. Byť františkánom a kňazom pre neho znamenalo privilégium slúžiť ľuďom a žiť pre ľudí. Ťažko nájdeme osobu, ktorá by tak doslovne žila evanjelium ako on.

Keď sa ho spýtali, či je šťastný ako františkán, zvykol odpovedať, že sa nestal františkánom, aby bol šťastný. Vedel, že šťastie sa nehľadá, ale príde samo, ako plod slúženia životu, dobru, pokoju, oslobodzovania druhých. Hovorieval: „Miluj človeka, ale buď slobodný od očakávaní.“ Vedel, že očakávania ľahko vedú ku sklamaniu.

Pomáhal tak, že ľavá ruka nevedela, čo robí pravá. Aj počas vojny vedel nájsť spôsoby, aby sa liek dostal k núdznemu bez rozdielu. Myslel na druhých a pomáhal im. Odmietal, keď ho druhí stavali na prvé miesto (napr. slávenie jeho narodenín). Druhých nechválil ani nekritizoval, ale vždy ich pozýval, aby boli lepší. Keď už niekoho pochválil alebo skritizoval, vedel, že to musí robiť tak, ako matka. Hovoril, že sa netreba povyšovať, keď ťa druhí chvália, ani zrútiť, keď ťa kritizujú. Vo všetkom tom treba načúvať pravde.

Ovládal niekoľko svetových jazykov, ale nikdy nevytváral dojem, že nejaký pozná. Miloval svoj chorvátsky národ, ale nikdy to nezdôrazňoval. Všetky národy mali pocit, že patrí im. Bol Hercegovčan a zároveň človekom sveta. V jeho očiach boli ostatní jednoducho ľuďmi, bez ohľadu na národnosť či farbu pleti. Vedel, ako sa správať k dospelým, mladým aj deťom.

Nemal rád formálnosti, najmä ak sa točili okolo nepodstatného alebo boli prázdne. Všetko, čo robil, aj to najnepatrnejšie, robil s veľkou láskou a dôstojnosťou. Keď sa ocitol medzi zákonom a milosrdenstvom, postavil sa na stranu milosrdenstva. Keď sa zdalo, že pre niekoho už niet nádeje a že aj on sám to už vzdal s tým človekom, ráno sme ho videli, ako sa s ním rozpráva. Rešpektoval autority (cirkevné aj politické), ale nikomu sa neklaňal. Nijaké autority ani ľudské ohľady u neho nemohli obstáť pred pravdou.

Miloval Cirkev ako málokto. Bol poslušný, ale vedel vycítiť, čo sa skrýva za príkazom. Okrem toho vedel, čo je milosť a kairos – okamih, ktorý sa nesmie premrhať. Bez ohľadu na to, že to niektorí – aj tí vo funkciách – nechápali.

Dával pozor nielen na to, čo si ľudia myslia a hovoria, ale predovšetkým na to, čo chce Panna Mária. Poznal človeka, jeho telo i dušu a preto vedel, čo potrebuje. Keď niekto povedal, že je ťažké žiť evanjelium a nasledovať Krista, vedel, kde sa skrýva problém: všetci v hĺbke duše túžime po tom, aby nás druhí milovali, nie polovičate, ale úplne, aby nás mali v úcte, aby nám odpúšťali, keď zhrešíme, aby nás prijali takých, akí sme, aby nám rozumeli. Jediný problém je v tom, že druhí od nás očakávajú to isté.

Mal odvahu rozbehnúť veľké projekty (ako napríklad Mladifest), pretože to nerobil zo svojich vlastných podnetov, ale premieňal slová Panny Márie z papiera do reality. Máriine posolstvá žil doslovne, do najmenšieho detailu. Kto nepoznal alebo nerozumel Máriiným posolstvám, mohol ich na ňom čítať. Nebojoval proti duchu doby, ale mladým ponúkal alternatívu: očakávanie nového roka, Mladifest…

Nikdy sa nezastavil pri kritike spoločnosti, štátu, či pri tom, čo politika zakázala, ale nasadzoval vlastný chrbát, aby zraneného pozdvihol a niesol ho k uzdraveniu a oslobodeniu. Problémom neboli drogy alebo díleri, ale málo sestier Elvír. Kým ostatní iba krčili plecami a čudovali sa, že niekto zblúdil do slepej uličky, jeho to znepokojovalo. Kým sa iní pýtali, či treba niečo podniknúť, kto to urobí a prečo… on vedel, že všetko závisí od lásky.

Kým sa ostatní pýtali, kde je príčina problému, stroskotania osobného či rodinného života, hádok a vojen, vedel, že odpoveď je v nedostatku lásky. A riešením je činná láska. Iní sa sťažovali, hodiny rozprávali o tom, čo nefunguje a ako by to malo byť, a on vzal vrece a začal zbierať odpadky. Počúval o tom, ako chcú všetci ísť k najlepšiemu lekárovi, najlepšiemu právnikovi, študovať u najlepšieho profesora a preto založil fond pre talentovaných a chudobných študentov. Dbal na poriadok a pravidlá správania, ale vytvorenie dobrej atmosféry, dobrej nálady a uvoľneného ducha na seminári pôstu alebo Mladifeste bolo preňho oveľa dôležitejšie. Vedel, že všetko závisí od prípravy pôdy. Pre neho pravidlá a zákony neboli cieľom, ktorých by sa slepo držal, ale východiskom. Duch a konkrétny človek boli dôležitejšie ako slová zákona.

Keď kázal, vedel načúvať poslucháčom. Mal svoj názor, ale vedel vypočuť druhých a prijímať ich názory a idey. Keď dostal nejaký nápad, podelil sa oň s druhými. Púšťal ich do „éteru“, pretože vedel, že minca má aj druhú stranu. Niekedy hovorieval tak, že poslucháči museli čítať medzi riadkami – čím im ponúkal priestor pre vlastné rozmýšľanie. Nikdy by svojho spolubesedníka alebo poslucháča nedoviedol k definitívnemu riešeniu, ale povzbudzoval ich vo viere, že sami budú pokračovať. Hádzal „bombičky“ – ako hovorieval, aby v človeku prebudil túžbu.

Každého prijímal za spolupracovníka, ale ak to niekto vzdal, on pokračoval ďalej. Radšej dával šancu aj s rizikom, že bude zneužitý, než aby mal človek pocit, že nikdy nedostal šancu. Radšej trpel v sebe, ako by druhí mali trpieť kvôli nemu. Keď pochybil, vrátil sa a prosil o odpustenie. Viac si vážil toho, kto pracuje a snaží sa, aj keď padne alebo urobí chybu, než toho, kto nič nerobí a ostáva sedieť zo strachu, aby nepadol a nespravil chybu. Povzbudzoval ľudí, aby skočili do vody, lebo len tak sa naučia plávať. Tak pozýval napríklad ľudí tlmočiť adorácie alebo katechézy, hoci predtým nikdy neprekladali.

Neustále a veľa pracoval na sebe a rástol, ale vždy v skrytosti. Modlil sa a postil, ale nikomu o tom nehovoril, pretože vedel, že to nie je cieľ, ale cvičenie vlastnej pripravenosti na stretnutia – ako s Bohom, tak aj s ľuďmi. Kto ho videl v civile, alebo vošiel do jeho izby, videl, že žije ako chudobný. Chudoba však nebola cieľom, ale slobodou. Hoci bol v obliekaní skromný, vždy bol čistý. Na nič nebol naviazaný. Nikdy nehovoril o sebe. Bol opatrný, keď sa hovorilo o druhých ľuďoch.

Niesol veľa krížov, ale nikdy žiaden nepresunul na niečie rameno. Bol ako chlieb, ktorý sa láme pre druhých. Nevedel o tom, ani to nikomu nevysvetľoval. Do dňa nikdy nevstupoval nepripravený. Všetko, čo plánoval a robil, vkladal najprv do modlitby. Modlitba bola ako filter, aby sa mu vnútro, pamäť a srdce prečistili a pripravili na nový deň. Na všetko, čo so sebou deň prinášal. Vedel nadobúdať skúsenosti, ale aj o ne prísť, či už boli veľmi príjemné a krásne, alebo ťažké. Keď by mu niekto povedal, aký bol Mladifest, ktorý skončil pred niekoľkými dňami, krásny, odpovedal by mu, že to už je minulosť.

Akoby prežil tri životy, a žil len päťdesiatštyri rokov. Prežil život bez oddychu, intenzívny a v plnosti. Vždy bol úplne bdelý a pozorný voči všetkému, s čím sa stretával a čo robil. Žil dnes – tu a teraz. Jeden z nás, a pritom tak odlišný od nás všetkých. Aj v smrti.

Zdroj: (autor, p. Marinko Šakota, Medžugorie, Glasnik mira, č.9, 2025)