Ešte pred pol rokom by som ani neverila, že ma Boh privedie do Medžugoria. Ani vo sne by mi to nenapadlo, pretože s manželom sme také plány nemali a ani sme na to nemali možnosti. A predsa… V živote často hľadáme zázraky, a keď na ne dlho a ticho čakáme v modlitbe, zázrak sa stane, lebo Boh je blízko a počuje nás.

Posledné roky sa náš vzťah s manželom veľmi zhoršil, a tak som jedného nedeľného dňa išla na svätú spoveď. Hovorím kňazovi: „Otče, veľmi by som chcela, aby bolo medzi nami všetko dobré, ale dostali sme sa do slepej uličky. Naše hádky ubližujú nielen nám, ale aj deťom. Čo mám robiť?“ Kňaz pokojne odpovedal: „Rozhodnutie je vždy na vás, ale vo februári sa v Medžugorí bude konať medzinárodná duchovná obnova pre manželské páry. Nechceli by ste tam ísť?“

Ísť… samozrejme, že by som chcela. Ale čo manžel? Veď to nie je batožina. Vrátila som sa domov a povedala som: „Buď rozvod alebo Medžugorie! Čo si vyberáš?“ Na moje prekvapenie súhlasil s Medžugorím.

Pred cestou sme mali problémy, ktoré nám bránili v ísť, ale modlila som sa a hovorila som si, že sa nevzdám. Nakoniec sa cesta uskutočnila.

Prvé dni som mala zmiešané pocity. Prednášky boli neuveriteľne zaujímavé. Dokonca aj manžel pozorne počúval. Kúpili sme mu ruženec a ja som ho trpezlivo učila modliť sa. A išlo mu to. So sebou sme vzali aj nášho syna. Má Aspergerov syndróm a ADHD a na moje veľké prekvapenie sa aj jeho prstíky naučili preberať zrnká ruženca a modliť sa.

Veľmi som dúfala, že Boh urobí zázrak a náš syn sa bude cítiť lepšie, ale prvé dni sa zázrak nestal. Medzi mnou a manželom boli stále nedorozumenia. Modlila som sa úprimne a bola som na pokraji zúfalstva.

Raz, keď sme sa vracali z modlitby, som počula rozhovor ľudí z našej skupiny, že je tu ešte jedna skupina z Ukrajiny a s nimi je kňaz zo Zakarpatia. Vtedy mi napadlo: „Chcem, aby sa pomodlil nad naším synom!“ Ale kde ho hľadať? Koho vlastne? Nevedela som, kto to je.

Na druhý deň, keď sa skončila prvá časť nášho programu a mali sme prestávku, išli sme po syna (má 7 rokov a počas prednášok sa o deti starali dievčatá zo spoločenstva Svetlo Máriino). Natália nám povedala: „Idem teraz na svedectvo k Nancy a Patrickovi. Nechcete ísť so mnou?“ Počula som o nich už skôr, a tak sme súhlasili.

Keď sme tam prišli, uvideli sme skupinu Ukrajincov s tromi kňazmi. Po stretnutí som sa odvážila opýtať jednej ženy, či je s nimi kňaz, ktorý sa modlí nad chorými. Odpovedala: „Otec Peter?“ Nevedela som, či sa volá Peter, vedela som len, že je zo Zakarpatia. Žena povedala: „Chcete, aby sa pomodlil nad vaším synčekom? Hneď ho poprosím.“ A otec Peter sa pomodlil.

Náš syn už dlho nemohol pokojne spať. Bývali týždne, keď sa budil niekoľkokrát za noc a ráno mal záchvaty hnevu, lebo bol unavený. Teraz sa ja budím zo zvyku a on ticho spí.

S manželom sme si začali viac rozumieť. Samozrejme, život nie je jednoduchý a nie je to otázka jedného dňa. Manželský život je veľká práca, ktorá si vyžaduje trpezlivosť, vieru a lásku. Ale vždy sa treba modliť a učiť sa.

Po návrate môj manžel povedal: „V Medžugorí si môže duša odpočinúť. Každý manželský pár by tam mal určite ísť.“

(Marianna, Ukrajina)