„Drahé deti! Môj pozemský život bol jednoduchý. Mala som rada malé veci a tešila som sa z nich. Milovala som život, dar od Boha, hoci bolesti a utrpenia prebodávali moje srdce. Deti moje, mala som silu viery a bezhraničnú dôveru v Božiu lásku. Všetci tí, ktorí majú silu viery, sú silnejší. Viera pôsobí tak, že žiješ podľa dobra a vtedy svetlo Božej lásky prichádza vždy v správnom okamihu. To je sila, ktorá podopiera v bolesti a utrpení. Deti moje, modlite sa za silu viery, dôverujte nebeskému Otcovi a nebojte sa. Vedzte, že ani jedno Božie stvorenie nebude zatratené, ale bude žiť naveky. Každá bolesť má svoj koniec, a potom sa začne život v slobode, tam, kde prídu všetky moje deti a kde sa všetko vracia. Deti moje, váš boj je ťažký. Bude ešte ťažší, ale vy nasledujte môj príklad. Modlite sa za silu viery, dôverujte láske nebeského Otca. Som s vami, zjavujem sa vám, povzbudzujem vás. S nesmiernou materinskou láskou pohládzam vaše duše. Ďakujem vám“ (18. marca 2018)

Chcela by som vám porozprávať o poslednej ceste, ktorú som prešla so svojou mamou pred jej odchodom do večnosti. Práve toto posolstvo nás previedlo cez všetky skúšky, s ktorými sa stretá človek, lúčiaci sa s týmto svetom.

  Mama bola už vo vysokom veku s ťažkou diagnózou, ktorá sa volá „ jednosmerným lístkom“ a keď o nej počujete zaplaví vás zúfalstvo. Tak bolo aj s nami, ale snažila som sa naladiť seba i mamu na víťazstvo a nie porážku.

  Rozhodli sme sa s nádejou pozerať na nebo a rozmýšľali sme len o tom, ako ho dosiahnuť. Mama celý život patrila do Evanjelickej cirkvi, ale keď mala 85 rokov rozhodla sa prejsť do Katolíckej cirkvi, aby mohla pristupovať k spovedi a ostatným sviatostiam. Raz som sa jej spýtala: „Mama, chcela by si obetovať svoje utrpenia za víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie?“ „Áno!“, – odpovedala a pomodlili sme sa modlitbu zasvätenia sa. Ja som čítala a ona po mne opakovala. Bol to nádherný moment a jej tvár doslova žiarila. Mama po celý život milovala Pannu Máriu a priznala sa, že ešte v nemocnici jej zasvätila svoj život. Myslím, že Panna Mária s radosťou prijala tento akt zasvätenia a jednoducho sme ďalej žili tak, aby sme dosiahli nebo. Každý deň som chodila na sv. omšu, veľa som sa modlila: ruženec, korunku k Božiemu milosrdenstvu a iné modlitby, či už v kostole alebo pri kríži. Aj náš farár niesol v modlitbe moju mamu. Pravidelne k nám prichádzal so sv. prijímaním a mama ho vždy s radosťou očakávala. Keď prišiel čas posledného boja, pre mňa neviditeľný, s výrazom šťastia na tvári povedala: „Budem šťastná!“ Nesnažila som sa pýtať, čo v tej chvíli videla, jednoducho som nechala všetko nech sa deje, ako má. Druhý raz povedala: „Pocítila som, ako sa za mňa modlí celý nebeský zástup“. Pochopila som, že nielen my, príbuzní, sa modlíme za zomierajúceho, ale aj obyvatelia neba – možno práve tomuto sa hovorí spoločenstvo svätých. 

  Priblížili sa posledné dni. Prišiel k nám kňaz, mama dostala rozhrešenie od všetkých svojich hriechov a prijala posledné sv. prijímanie, po ktorom už nič nejedla, len pila vodu. Môžem povedať, že všetko sa odohrávalo vo veľkom pokoji.

  Keď sme s mamou rozmýšľali, kedy príde ten moment, v srdci som pocítila, že mama odíde v nádherný sviatok. Nevedeli sme, kedy. Oslávili sme spolu Vianoce, bol už január.

  Raz, keď už mama ležala v nemocnici, som sa celý deň veľa modlila a keď sa blížil večer pocítila som, že je pri mne a že je radostná a šťastná. Prišla sa rozlúčiť. Večer mi zavolali z nemocnice. Lekár nemohol rozprávať a tak som sa spýtala: „Mama umrela?“ Odpovedal: „Áno.“, a čudoval sa, že príbuzní to vedia ešte skôr ako zavolal.

  Mama sa vydala vlastnou cestou. Zádušná sv. omša, ktorú slávil biskup, pripomínala nie smútočnú, ale slávnostnú omšu – atmosféra bola slávnostná a prekrásna, že sa srdce napĺňalo obrovskou radosťou.

  A, áno… mama odišla na Pravoslávne Vianoce 7. januára.

Inga, Lotyšsko