Do Medžugoria som pricestovala na ročnú skúsenosť do komunity Svetlo Máriino. 

V jeden večer som pri adorácii v kostole svätého Jakuba pocítila silnú túžbu začať 5 dňový pôst. Aj predtým som sa často postila a piatkový pôst bol súčasťou môjho týždňa už dlhší čas, ale toto bolo iné. Bolo to iné v tom, že som sa nechcela postiť za svoje potreby, ale mala som veľkú túžbu odovzdať tento pôst Panne Márii ako darček a poďakovanie za veľkú milosť, že môžem byť na tomto mieste a žiť v komunite. Chcela som sa postiť za to, aby sa naplnili Máriine plány s komunitou a za ochranu a dary Ducha Svätého pre všetkých členov. V srdci som cítila veľkú radosť a vďačnosť. 

Po pár dňoch  rozlišovania a modlitieb som začala pôst v pondelok. Spolu s pôstom som Panne Márii sľúbila, že budem chodiť každý deň na Podbrdo. Počas celých 5 dni pôstu som dostávala veľké milosti a nepociťovala som žiadne ťažkosti a to som vysadila aj kávu, ktorú pijem 2x denne. Cítila som veľkú vnútornú silu. Veľa som adorovala pred Sviatosťou oltárnou, modlila sa, čítala Sväté písmo a prijímala Ježiša každý deň. Na začiatku pôstu som sa vyspovedala a poprosila kňaza o požehnanie.

V piatok, posledný deň pôstu, veľmi pršalo. Voda sa liala z kopcov a ja som po zostupe z Križevca uvažovala, či mám ísť ešte aj na Podbrdo, alebo rovno domov. Bola som premočená, čas už tiež pokročil a stále veľmi pršalo. Nakoniec som sa rozhodla ísť. Keď som prišla k Podbrdu, videla som ako sa voda z kopca leje ako potok, no po chvíľke zaváhania som sa opäť rozhodla pokračovať.

Keď som prišla k prvému tajomstvu radostného ruženca, cítila som veľkú radosť a nemohla som sa dočkať, keď budem na mieste zjavenia. Nikoho som po ceste hore nestretla a tešila som sa, že tam budem s Pannou Máriou sama. Keď som prichádzala k miestu zjavenia, už z diaľky som videla, že tam stojí nejaká žena. Bola blízko pri soche a modlila sa nahlas. Cítila som rozčarovanie, bola som sklamaná, smutná a trochu mrzutá, že tam nebudem sama. Keď som sa k žene priblížila, cítila som, že sa chce rozprávať, pozerala sa na mňa. Tak som sklopila zrak, lebo som nechcela s nikým hovoriť. No ona ma oslovila a začala sa pýtať či na tom mieste okrem tejto sochy ešte niečo je, ako sa dostane naspäť, či je aj iná cesta…. a tak ďalej. Odpovedala som jej, ale snažila  som sa rozhovor rýchlo ukončiť, lebo som sa chcela iba modliť a nie sa s niekým rozprávať. Ale ona sa pýtala ďalej:..” Vraciaš sa späť do dediny?” Odpovedala som, že áno a ona ma požiadala, či môže ísť so mnou, lebo sa jej nechce ísť samej. To už som v myšlienkach bola aj trochu nahnevaná a hovorila som si, že môj výstup vôbec nie je ako som si to predstavovala….len ja a Panna Mária. No aj napriek všetkým týmto pocitom a myšlienkam som súhlasila, ale poprosila som ju, nech mi dá chvíľu, aby som sa pomodlila. 

Tak som si kľakla a chcela som sa začať modliť, ale nemohla som vysloviť ani jedno slovo. Nechápala som to. Iba som sa pozerala na sochu a nemohla som nič povedať. V tom som v srdci počula: „Jeden skutok lásky k blížnemu je viac ako veľa slov a modlitieb.“ Pochopila som, odovzdane som sa postavila a spolu so ženou, ktorá na mňa čakala som odišla. Cestou sme sa rozprávali, povedala mi, že je v Medžugorí prvýkrát. Bol to veľmi príjemný rozhovor a cesta z kopca ubehla rýchlo. Na konci mi poďakovala, bola veľmi šťastná, že výstup aj zostup zvládla a povedala mi, že predtým ako som prišla sa pri soche Panny Márie modlila za to, aby jej niekoho poslala, lebo nechcela ísť sama dole a v tom som prišla ja. Vymenili sme si telefónne čísla a po príchode domov som si našla od nej správu: „Ďakujem ti za tvoje áno a skúsenosť Medžugoria. Tvoja prítomnosť na kopci Podbrdo mi dala odpoveď, pre ktorú som si sem prišla a to, že nikdy nebudem sama a že Panna Mária vždy vypočuje moje modlitby. Ďakujem ti, priateľka moja.“

Panna Mária, ja ti chcem poďakovať, že si pôstom pripravila moje srdce na prijatie a pochopenie, že skutky lásky k blížnemu a služba sú veľmi dôležité na ceste obrátenia, duchovného rastu a uzdravenia srdca.