Po prečítaní a vypočutí Božieho slova zvyčajne nasleduje výklad v podaní kňaza alebo niektorého z veriacich, ktorý je na to vyškolený a akceptovaný zo strany Cirkvi. Odpoveď národa je zhrnutá vo Vyznaní viery a modlitbe veriacich. Keď Boh hovorí, vtedy znovu tvorí a obnovuje ľudské srdce. Božie slovo je rozsiate ako semeno a padá na zem, kde chce prinášať ovocie. A to viacnásobne.

Preto po zvestovaní Božieho slova veriaci vstanú a modlia sa Verím v Boha, čím uznávajú, že slovo prijali a dôverujú v Boha, ktorý práve prehovoril. Latinské slovo credo znamená dať srdce, otvoriť sa a dôverovať. V podstate to znamená rozhodnúť sa ďalej v živote kráčať s Bohom a dať mu ústredné miesto vo svojom živote. Súčasne je to i prísľub spolupráce s Bohom, ktorý je Stvoriteľ a Vykupiteľ, ktorý skrze Ducha Svätého posväcuje a skrze smrť vedie k životu, ktorý odpúšťa hriechy. Pre svojich nasledovníkov sa stáva zväzkom spoločenstva, ktoré ani smrť nezničí. Keď jedného dňa vynesie súd, svojich nasledovníkov odmení večným kráľovstvom, a tých, ktorí sa nerozhodli pre neho, ale  pre večné odlúčenie od neho (teda pre peklo, miesto múk), odsúdi.

To je Boh, v ktorého veríme, ktorý k nám hovorí a na ktorého sa obraciame so svojimi modlitbami. Po ohlásení slova a vyznaní viery spoločenstvo veriacich pokračuje v modlitbe, ďakovaní a požehnávaní. Kňaz sa v mene celého spoločenstva modlí a spoločenstvo odpovedá zvolaniami: Pane, zmiluj sa! alebo inými vhodnými zvolaniami. 

Čo sa týka medžugorských posolstiev a poučení, Panna Mária žiadala, aby sme sa najprv modlili Verím v Boha a 7 Otčenášov,…. Na začiatku každého stretnutia a na začiatku každého začiatku je dôležité vyjadriť dôveru Bohu ako základ pre dobrý začiatok. Modliť sa každý deň Verím v Boha znamená trénovať si v podvedomí, že Bohu patríme. Číslo sedem zas vyjadruje plnosť.

Modlitba: Otče, verím v teba. Dávam ti svoje srdce. Buď Pánom a Bohom môjho života a práce, mojich myšlienok, aj slov. Odteraz chcem byť s tebou neustále a neprestajne chcem s tebou spolupracovať. Ďakujem ti, že si ma stvoril, vykúpil, posvätil a že mi otvoríš brány svojho kráľovstva. Prijímam všetko a prosím ťa, aby som bol schopný uskutočniť všetko podľa tvojej svätej vôle. Amen.

STAŤ SA DAROM SPOLU S DARMI

Kto dal Bohu svoje srdce, ten patrí Bohu a Boh je Pánom jeho života. Všetko je to vyjadrené v prinášaní obetných darov. Ako uznanie a vďaku prinášame Bohu dary chleba a vína, ktoré sú znakom našej námahy a trápenia, našej nádeje a lásky, našej spolupráce s Bohom. Tieto dary predstavujú nás. Ako každý dar, aj tieto dary predstavujú darcu, ktorý darmi vyjadruje svoju odovzdanosť, priateľstvo, svoju pripravenosť znovu priniesť všetko ako dar Darcovi všetkého. Nedarujeme mu ich preto, že by Darca niečo potreboval, ale preto, že si to vyžaduje vďačnosť a uznanie z našej strany. Boh nám to vracia svojím božským spôsobom. Naše jednoduché, ale pravdivé, dary sú vyjadrením nášho života, a mocou Božieho slova sa stávajú božskými darmi. Rovnako, ako sa z chleba a vína stáva Kristovo telo a krv. Aká úžasná výmena darov! Boh sa nenechá prevyšovať v darovaní. Prinášame kúsok chleba a vína, plody svojich rúk a svojej spolupráce s Bohom a Boh sa nám v týchto daroch osobne daruje. Stáva sa našim pokrmom.

Preto je dôležité všimnúť si túto výmenu a zúčastniť sa na nej srdcom a láskou. Prinášanie darov je okamih, kedy s chlebom a vínom prinášame aj svoj život, všetko svoje utrpenie, bolesť a ťažkosti, rodinu a celý svet. Je to moment aj nášho obetovania sa a nášho súhlasu s Kristom, ktorý sa v každej omši znovu obetuje za nás.

Takto sa s darmi aj my stávame darom, aby sme neskôr, počas eucharistickej slávnosti, mohli prijať Božský dar. Táto skúsenosť nám hovorí o tom, aké dôležité je pripraviť sa na omšu. Je to čas nášho stretnutia s Bohom, nášho obetovania sa, nášho rozhodnutia sa pre Boha. Sú to okamihy nášho uzdravenia.

Koľko kresťanov je ďaleko od skutočného slávenia omše. Jednoducho, stoja bokom. Nezapájajú sa. Zostávajú ľahostajnými pozorovateľmi a preto môže byť pre nich omša neosobná, polovičná. To je aj dôvod vynechávania omše. Nie sú pripravení ju prijať ako jednu zo svojich povinností.

Cez znamenia, znaky a spôsob účasti na svätej omši by sme sa mali  snažiť zakúsiť vzájomné darovanie sa. Kto sa daruje a prijíma dar, zakúša najlepšie rozšírenie svojho bytia. Človek sa vďaka tomuto darovaniu stáva šťastným a spokojným. Stáva sa človekom pokoja. Kto nie je darom ani pre seba, ani pre druhých a kto neprijíma dar od nikoho, je nešťastný, pretože je osamelý. Byť schopný darovať sa a prijímať dar – to je cesta k ľudskému pokoju. Len láska umožňuje človeku byť obdarovaný a stať sa darcom.

Preto je Božie obdarovanie pre nás všetkých hlbokou životnou školou, ktorú treba dobre študovať, aby sme sa mohli stať ľuďmi pokoja. Každopádne, toto darovanie je pozitívnou školou, v ktorej sa učí láske, lámaniu egoizmu, pýchy a lakomstva. Je to škola, v ktorej sa učíme byť chlebom pre druhých. 

Ponoriť sa dušou a srdcom do obsahu týchto momentov svätej omše znamená prežívať ju ako niečo potrebné a užitočné. Je to Božia pedagogika, ktorá sa nám ponúka, aby sme sa obohatili a svojím darovaním nám ukazuje cestu darovania sa. Je to škola s „praktickou výučbou“, kde sú životné príklady najlepšie. Preto je to aj najlepší spôsob učenia.

Modlitba: Bože, Darca všetkého a Stvoriteľ všetkého, buď požehnaný a pochválený za všetko, čo si nám daroval. Zvelebujeme ťa za chlieb a víno, ktoré ti teraz prinášame ako dar. Buď požehnaný za to, že nás prijímaš s týmito darmi takých, akí sme, aby si nás premenil rovnako, ako chceš premeniť tieto dary na božské dary tela a krvi tvojho Syna, Ježiša Krista. Buď požehnaný a prijmi naše dary, aby sme boli jedno s tebou i s bratmi a sestrami. Aby sme sa ti darovali ako jeden chlieb, aby sme sa ako bratia a sestry boli schopní navzájom deliť s chlebom, ktorý dávaš. Znič v nás všetko to, čo prekáža darovaniu sa a nech sa radosť zo  spoločenstva znásobuje a rastie. Amen.