Keď som prvýkrát prišiel do Medžugoria, bol som ešte v lone mojej mamy. Odvtedy som bol v Medžugorí mnohokrát. Najčastejšie som tam išiel s úmyslom modliť sa za svoju starú mamu, pretože mala krehké zdravie. Potom zomrela na následky niekoľkých chorôb.

Aj po smrti som sa za ňu vytrvalo modlil a pýtal som sa, kde je teraz. Ale odpoveď neprichádzala. Vystupoval som na kopce a neprestával som sa modliť. Asi o rok neskôr som išiel do Medžugoria opäť, na Mladifest, ale stále som na starú mamu nemohol zabudnúť. Bola mi veľmi blízka. Veľa som sa tam modlil a opäť som sa pýtal, kde je, ale odpoveď stále neprichádzala.

A potom jedného večera – bol tretí deň Mladifestu – som sa znova modlil a zdalo sa mi, že už nie som na zemi. Ocitol som sa na úplne inom mieste. Videl som svoju starú mamu bežať cez krásnu lúku plnú kvetov a na tvári mala široký úsmev. Nepovedala mi ani slovo, ale ja som bol najšťastnejším človekom na svete. V tej chvíli som si uvedomil, že je v poriadku a že je s Ježišom.

Udialo sa  to, keď som mal 10-11 rokov. Toto je jediná spomienka, ktorú si najviac pamätám. 

Teraz mám 16 rokov. Už viac ako šesť rokov sa každého 13-teho v mesiaci postím za kňazov – modlím sa a jem len chlieb a pijem vodu. Zapojil som sa do nepretržitej modlitby a pôstu za kňazov v Lotyšsku. Postím sa za nich, aby im Boh dal silu v službe pre nás. 

Na začiatku som sa postil, lebo sa mi páčilo, ako sa postí môj otec. Bol mi veľkým príkladom. Chcel som byť taký ako on a chcel som robiť to, čo robí on. Neskôr som ale pochopil, že pôst je niečo oveľa hlbšie. Pochopil som, že pôst otvára moje srdce a obnovuje ma. 

Nedávno som sa vrátil z misie v Rumunsku, kde som bol so skupinkou mladých ľudí. Slúžili sme tam deťom a rodinám. Pomáhali sme im spoznať Ježiša a navrátiť im úsmev, ktorý už dávno nevideli.  

Jazeps, Lotyšsko