Po slávnostnom zaspievaní prefácie ľud radostne volá na toho, ktorý prichádza. On je požehnaný, poslaný Otcom. Je svätý. Jemu sa spieva hosana a to znamená, že všetka sláva, česť a požehnanie patrí Baránkovi, ktorý prichádza spasiť ľudí.

Všetko je to príprava na slávnostnú chvíľu, ktorú veriaci očakávajú väčšinou na kolenách. Nasleduje premenenie, keď kňaz mocou, ktorá mu bola udelená kňazskou vysviackou, berie chlieb a opakuje slová, ktoré Veľkňaz hovoril pri poslednej večeri: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“. Potom vezme kalich a opakuje Kristove slová: „Toto je kalich mojej krvi, novej a večnej zmluvy, ktorá sa vylieva za vás a za mnohých na odpustenie hriechov.” Opakujú sa aj slová, ktorými sám Kristus dáva úrad apoštolom, aby robili to isté: „Toto robte na moju pamiatku!“

Tieto slávnostné a radostné chvíle očakáva srdce veriaceho v hlbokej poklone, tichu a odovzdanosti. Pred týmto tajomstvom sa najlepšie zotrváva v údive a láske a je sprevádzané krátkymi zvolaniami, ktoré vychádzajú z vďačného srdca plného lásky a túžby po stretnutí. Niekedy sa počas premenenia aj spieva alebo sa zvolá aleluja, či iné vhodné zvolanie, zvykom je však čakať na príchod, vtelenie, v tichu a na kolenách. Každé premenenie je totiž novým vtelením sa Božieho slova, ktoré sa stáva pre nás hriešnikov živým chlebom a božským nápojom. Klaniam sa ti, verím a milujem ťa. Srdečne ťa pozdravujem, Spasiteľ. Vitaj!

TVOJU SMRŤ, PANE, ZVESTUJEME

Po premenení, po opakovanom vtelení sa Božieho Syna na oltári, kňaz zvolá: „Hľa, tajomstvo viery.“ Je to naozaj nevýslovné tajomstvo. Naše jednoduché dary chleba a vína sa božskou mocou premenili na božské dary. Od tohto momentu je Ježiš prítomný dušou i telom, božstvom i ľudskosťou. Obnovuje sa jeho umieranie, smrť a vzkriesenie a potom sa ohlasuje jeho príchod. Preto verný ľud zvoláva: „Tvoju smrť, Pane, zvestujeme, tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“

Príchod, o ktorom sa hovorí, je Ježišov slávny príchod na konci časov. Eucharistické slávenie sa v tomto okamihu dotýka smrti, po ktorej nasleduje zmŕtvychvstanie. Ohlasuje slávny príchod, náš život, život celého spoločenstva a celého ľudstva, ktoré láme hranice pominuteľnosti smrti a už má účasť na večnom živote. Pominuteľné, obmedzené, ranené a mŕtve v nás i okolo nás sa stáva miestom stretnutia s večným, nepominuteľným, osláveným životom.

Ohlasovaním Kristovej smrti si, takpovediac, trénujeme každodenné umieranie hriechu a smrti a každodenné zmŕtvychvstanie nového, obnoveného života, lepšieho a krajšieho života. Strach sa vytráca, odvalia sa náhrobné kamene, ktoré bránili životu, a začína sa nový život. Prekonať smrť už v tomto živote znamená mať silu milovať a obetovať sa za druhých z lásky. Kto neprijíma umieranie, nie je schopný žiť a smrť si ho privlastní. Smrť zničí človeka a stratí všetko. Bude žiť v neustálom strachu a nutkaní zachrániť si svoj život. A kto si ho chce zachrániť, stratí ho! Ale kto chce žiť slobodne na tomto svete slobodou Božích detí, musí pozerať na svoju smrť skrze Kristovu smrť a tak znovu získa svoj život v Kristovom živote a bude mať účasť na jeho oslávenej večnosti.

Preto chvíľa, keď ohlasujeme Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie, má byť chvíľou osobitnej radosti, jasotu a hlbokého pokoja. Ježiš Kristus svojou smrťou zvíťazil nad našou smrťou a dáva nám nový život. A tak sa Eucharistia stáva pre nás kresťanov neustálou obnovou a otváraním sa pre život, po ktorom túži každé ľudské srdce.