V Medžugorí sa od 3. do 8. marca konali duchovné cvičenia pôstu, modlitby a mlčania pre ukrajinskú skupinu. Tieto duchovné cvičenia alebo ako ich tu nazývame, seminár, sa konajú v špeciálnom exercičnom dome – Dome pokoja. Miestni otcovia františkáni vedú duchovné cvičenia a skupina trávi čas v tichu, pôste a modlitbe, pričom pozornejšie počúva Božie slovo a jeho vôľu pre každého zvlášť. Zdieľame s vami niekoľko svedectiev účastníkov tohto seminára.

Pre mňa je Medžugorie a  seminár pôstu, modlitby a mlčania ako hora Tábor. Slová „Človek musí žiť svoje obrátenie“ sa ma dotkli. Pochopila som, že som svoje obrátenie ešte dostatočne vnútorne neprežila, ale hneď som chcela obrátiť celý svet. A tu som sa stretla s pravdou. Potrebujem len byť, prijímať a prijať to, že Pán prišiel kvôli mne. Tu na seminári som stretla Božiu lásku. Vidím, ako Boh pôsobil v mojom srdci. Veľmi sa ma dotkli slová počas adorácie, že Pán týmto kúskom chleba – Eucharistiou – drží celý svet a pochopila som, že aj môj život. Teraz mám vo svojom srdci vďačnosť a spoznanie, že Božia láska je skutočná. (Lilja)

Veľmi som sa chcela zúčastniť tohto seminára. Stretla som sa so svojou slabosťou a naučila som sa ju odovzdať Bohu. Najviac sa ma dotkli slová počas adorácie: „Ježiš, som tu“. Tieto slová som opakovala stále, keď som prišla na adoráciu: „Prišla som sa s tebou stretnúť, aby som ti bola bližšie a urobila všetko, čo by ma k tebe pritiahlo, a aby odumrelo všetko, čo ma od teba vzďaľuje, aby som tak mohla byť vzkriesená spolu s tebou.“ Po absolvovaní tohto seminára som sa rozhodla ešte hlbšie spoznávať Božiu vôľu pre seba. (Lilja)

Na tomto seminári pôstu, modlitby a mlčania som prvýkrát. Tento čas sa pre mňa stal veľkou púšťou, kde som stretol Ježiša. Spomínam si na prednášku o stretnutí Šimona a Ježiša, keď Šimon vpustil Ježiša do svojho života na svojej lodi. Niekoľko dní som sa snažil vpustiť Ježiša do svojho života, nazrieť hlbšie do svojho srdca, na čom  musím ešte popracovať. Vrcholom celého tohto seminára bolo, že som sa vyspovedal a po spovedi som zažil veľké a hlboké milosrdenstvo, pocítil som Božiu prítomnosť. (Mykola)

Keď som sem išla, bola som skutočne zničená, fyzicky aj duchovne. Na tomto seminári som chcela pochopiť, kam a ako sa mám v živote posunúť. A uvedomila som si, že môj život a srdce sú teraz vo veľmi veľkom chaose. Keď žiadam Boha, aby konal v mojom živote, uvedomila som si, že nemôže konať v tomto chaose. Pôst mi odkryl veľa vecí o mne a aj to, že si potrebujem dať život do poriadku. Vo chvíli, keď som povedala Bohu: „Urob poriadok v mojom srdci, v mojom živote,“ uvedomila som si, že sa nenechávam milovať, nevpúšťam lásku dovnútra a ani Boha do svojho srdca. Mnohým som hovorila o Božej láske, ale sama som ju nikdy nepocítila v plnosti. Uvedomila som si, že v skutočnosti som Boha do svojho srdca vôbec nepúšťala. (Kristína)

Boh naozaj prichádza v tichosti. Zakúsila som to. Možno niekto tu mal prvú generálnu spoveď a ja som zažila prvé „generálne“  ďakovanie za život. Páter Zvonimír povedal, že sa treba vrátiť na úplné začiatky. A Pán mi od samého začiatku začal ukazovať chvíle také jednoduché a jasné, no plné lásky mojich príbuzných. Ďakujem Bohu za každého človeka, pretože vzácne chvíle vytvárajú ľudia. (Irina)

Na začiatku nášho seminára som povedala, že som veľmi unavená zo života a chcela by som cítiť, že aj mňa niekto miluje. Na tomto seminári mi Boh zjavil, koľko ľudí ma miluje, ale ja nie som vždy schopná prijať tú lásku. V týchto dňoch chcem vydať takéto svedectvo. Môj syn je odo mňa ďaleko a naša komunikácia je zriedkavá: píšeme si správy a on občas odpíše, málokedy si voláme. Raz večer som mala pri sebe telefón a videla som, že mi volá môj syn. Zdvihla som telefón a začala sa pýtať, čo sa stalo. Odpovedal, že nič, len sa chcel spýtať, ako sa mám. Keď som mu povedala, že ho milujem, počula som odpoveď, že on ma miluje ešte viac. Počas seminára mi Pán ukázal všetky chvíle, keď som zakúšala lásku a bola milovaná. Mala som tú milosť prežiť to všetko znova. (Svetlana)

Čas veľkého pôstu som najhlbšie prežila na tomto seminári. Z prednášok sa ma najviac dotkli slová, že na konci každého pôstu je Vzkriesenie. Ako život sv. Františka a jeho prechod k Pánovi (tranzitus). Ak žijeme s Pánom, sme blízko pri ňom, potom bez ohľadu na to, koľko utrpenia alebo skúšok máme, potom čas prechodu bude jedným krásnym stretnutím s Otcom. (Violeta)

V Medžugorí som už bola veľakrát, ale na seminári pôstu som prvýkrát. Vlastne som sem nechcela ísť, ale na radu blízkych som išla. Myslela som si, že všetko viem, všetko som videla, všetko som počula a robím takmer všetko z toho, čo sa učím v škole Panny Márie. A pomyslela som si, načo mi je tento seminár? Keď som prišla, bola som veľmi nahnevaná a myslela som si, že ma  roztrhne. Hneď na začiatku som sa rozhodla, že tu nebudem nič robiť: nebudem sa postiť ani mlčať, nebudem čítať Sväté písmo, nepôjdem ani na adoráciu, že budem len sedieť vo svojej izbe. Všetko ma hnevalo. Ale Boh pracoval svojim vlastným spôsobom. Prvý deň počas adorácie som v rozhovore s Bohom položila otázku: „Kto som? Nespoznávam sa, prečo sa búrim, prečo sa hnevám?“ Cez Sväté písmo som dostala odpoveď, že ja, podobne ako Jonáš, jednoducho pred všetkým utekám a že práve tá ryba je pre mňa tým pokojom – domom, kde sa konali duchovné cvičenia. V tomto čase som pochopila, na čom musím pracovať: pokora a hrdosť. Ak chcem byť pre niekoho znakom v prvom rade pre seba, pre svoju rodinu, pre iných, potom sa musím podriadiť a prijať Božiu vôľu. (Romana)