V termíne od 9 do 13. marca 2026 sa v Medžugorí konala 31. medzinárodná duchovná obnova pre organizátorov pútí, vedúcich medžugorských centier a modlitbových a charitatívnych skupín. Zúčastnilo sa jej približne 200 organizátorov z rôznych krajín. Hlavným prednášajúcim bol páter Zvonimir Pavičić, farár farnosti Medžugorie. V prvý deň sa nám prihovoril aj Mons. Aldo Cavalli, apoštolský vizitátor pre farnosť Medžugorie, a v posledný deň provinciál Hercegovinskej františkánskej provincie, páter Jozo Grbeš. Duchovnú obnovu sme ukončili slávnostnou svätou omšou, ktorú celebroval Mons. Aldo Cavalli. 

Medžugorie je miestom milosti a jeho spiritualita je „nákazlivá“. Uctieva sa tu Kráľovná pokoja a to je dôležité pre celý svet. Je to miesto skutočného stretnutia s Máriou, miesto milosti a túto milosť treba niesť do sveta. Ruženec – to je Mária, Eucharistia – to je Ježiš!

Chcem sa s vami podeliť o niekoľko myšlienok, ktoré sa ma najviac dotkli. Téma všetkých tohtoročných duchovných obnov v Medžugorí je: K prameňu. Je dôležité vracať sa k prameňu, nezastavovať sa pri tom, na čo sme si zvykli a čo máme radi, pretože skutočným prameňom je Božie slovo. Krása spočíva v tom, že sa neustále obnovujeme a premieňame. Nič nie je rovnaké. Ježiš nestarne – vždy nám dáva nový život.

Ďalším na rozjímanie bol úryvok z evanjelia o Samaritánke. Samaritánka prišla so svojím utrpením a stretla Boha. Ježiš neobišiel Samáriu, ale vybral sa do Jeruzalema práve cez toto územie, ktorému sa Židia vyhýbali. Ježiš si vyberá priamu cestu a prichádza do nášho srdca. Nie sme dokonalí, ale môžeme byť milosrdní. Ježiš často ide práve k tým, ktorých my obchádzame. Súčasťou duchovnej cesty je ísť k druhým, prejavovať milosrdenstvo a darovať láskavé slovo.

Zo stretnutia Ježiša so Samaritánkou pri studni ma oslovilo prirovnanie, že Ježiš je ako slnko, ktoré je na pravé poludnie vysoko nad studňou a osvetľuje jej hlbiny. Boží pohľad je práve taký – preniká do hlbiny. A slnko zároveň ohrieva túto vodu, ktorá býva v studni zvyčajne studená.

Čo zostalo v mojom srdci, je myšlienka, že ticho pred Bohom je dôležité a treba si ho vážiť. Páter Zvonimir rozprával o prvých dňoch zjavení a o tom, čo všetko sa dialo v Medžugorí. Zdieľal rozhovory, dojmy a vnútorné procesy rozhodovania pátra Joza Zovka, kňaza, ktorý bol farárom v Medžugorí v období, keď zjavenia začali. Mal v sebe rôzne otázky a pochybnosti, ľudia mohli vidieť množstvo vonkajších znamení. Lenže aké znamenie je to najdôležitejšie?

Najhlbším znamením pre nás je premenenie v Eucharistii. Páter Jozo zažil hlbokú spoveď jednej ženy a uvedomil si, že práve to je svetlom v tme. Všimol si, že ľudia začali menej pozerať na horu zjavení a viac hľadať Boha v kostole. Videl, ako Boh pôsobí. Boh aj Panna Mária tu pôsobia v modlitbe a vo sviatostiach. Boh koná cez veriacich aj neveriacich – v tom možno vidieť jeho ruku. Je dôležité nehľadať znamenia na nebi, ale vo vlastnom srdci. Boha môžu rozpoznať tí, ktorí v neho veria. Ďalej nám opísal, ako vizionári, ešte ako deti, videli Pannu Máriu: má asi 20–21 rokov, tmavé vlasy, je krásna, oblečená jednoducho a jej hlas znie jemne, akoby spievala. 

V posledný deň duchovnej obnovy vystúpil páter Jozo Grbeš. Povzbudil nás slovami, že dôležitým prejavom spirituality je počúvať a dôverovať, veriť, že Boh nás vedie.

Povedal, že Medžugorie je dar ticha. Máme sa naučiť mlčať, lebo vtedy začne hovoriť Boh. Medžugorie nás učí, čo je dôležité a čo nie. S láskou si spomenul na svojho spolubrata, ktorý zomrel deň predtým, a pre ktorého boli ľudia vždy dôležitejší než veci. Medžugorie nás vracia k tomu podstatnému. Je to „hora“, miesto stretnutia s Pánom. Víťazstvo je v láske. Boh je láska. Medžugorie nás vracia na začiatok a tým začiatkom je láska.

Všetkých nás pozval, aby sme sa stali autentickými svedkami lásky. Spomenul aj svätého Františka z Assisi, ktorý priniesol pravidlá svojho rádu biskupovi, a ten povedal, že to nie sú pravidlá, ale evanjelium. A naozaj. Nepotrebujeme pravidlá, ale evanjelium. Hovoril tiež, že škola Panny Márie je školou lásky. Človek niekedy len kráča a myslí si, že niečo nedokáže, no keď vystúpi na vrch, zistí, že to dokáže. Človek dokáže viac, než si myslí.

Keď podávame informácie pútnikom, je dôležité hovoriť s láskou. Kresťanstvo podľa neho zabudlo na svoj koreň a tým je láska. Panna Mária nikdy nevedie ľudí k sebe, ale k svojmu Synovi. A otázka znie: Koho vo mne vidia ľudia? Svedka lásky, podnikateľa alebo niečo iné? Dôležité je nezabudnúť dávať sa druhým.

(Ekaterina, Rusko)