Ježišovu osobu – každý pohyb a všetko ostatné, ako to už  v našej práci chodí.

Seriózne som sa pustil do štúdia. Čítanie Svätého písma a iných spisov o Ježišovi mi pomohlo pochopiť jeho osobu, ľahšie si predstaviť spôsoby jeho konania, správania a verejného vystupovania. Vžíval som sa do toho každý deň viac a viac. Okrem čítania Svätého písma a kníh o Ježišovi som vyhľadával aj stretnutia s kňazmi, rehoľnými sestrami a pýtal som sa zbožných ľudí, ktorých som vídal v kostole, aby mi rozprávali o Ježišovi, ako si ho predstavujú. Všetko toto mi pomohlo a ja som bol pripravený vystúpiť na javisko. Bolo to nádherné. Získal som prvú cenu za najlepšiu rolu. Bol som hrdý.

Niečo ma ale začalo trápiť. Vnútila sa mi myšlienka: Keby som ja bol Ježiš, nezomrel by som za tento národ! Zľakol som sa tejto myšlienky a začal som premýšľať nad svojou skúsenosťou, z ktorej sa zrodila. Zrazu mi bolo všetko jasné ako krištáľ. My vôbec nechápeme, kto je Ježiš a čo pre nás vytrpel! Bol som si vedomý toho, že sme iba hrali hru, ale viem, ako som sa cítil, keď ma bičovali a pribíjali na kríž. Aké ťažké bolo pre mňa na tvári ukázať, že odpúšťam a milujem. Bolo pre mňa ťažké zachovať si mierny a milosrdný výraz tváre, hoci som vedel, že je to len hra. Ale pre Ježiša to bola krutá realita, skutočnosť jeho života. Mučili ho len preto, že nezniesli jeho lásku. A ukrižovali ho. On aj naďalej odpúšťal, miloval, bol milosrdný, myslel na svoju matku, na svojho priateľa Jána a na zločinca. Tak to bolo a bolo to pre nás. My chodíme okolo akoby sa nič nestalo.

Osobitne ma zabolelo, keď som si uvedomil, že svätá omša je neustálym pripomínaním Ježišovho utrpenia a smrti. Je to neustála láska, ktorá sa obetuje a my sme k svätej omši takí ľahostajní. Vtedy som si pomyslel, že s nami Ježiš nič nedosiahne, pretože keby ľudia odchádzali z divadla tak, ako často vychádzajú z kostola po svätej omši, skončil by som s herectvom.

Často stojím pred bránou kostola a pozorujem veriacich, ako vychádzajú z omše. Na ich tvárach nie je nič vidieť. Akoby sa nič nestalo. A pritom sa toho toľko udialo! Na omši vždy zomiera Ježiš a každý z nás môže povedať: Som človek, za ktorého už niekto zomrel! Po omši veriaci hneď utekajú z kostola. Odchádzajú, akoby sa ich nič nedotklo. Majú pohľad rovnako prázdny, ako keď prichádzali. Ani o kúsok otvorenejší a radostnejší voči iným, ktorí sú tiež ľudia, za ktorých Ježiš tiež zomrel. Prichádzame, odchádzame,  povrchne a prázdne. Vyslovene urážlivo. To musí Ježiša bolieť! On sa neustále dáva, odovzdáva, obetuje a zomiera,  a my sa správame ľahostajne a chladne. Priviedlo ma to k myšlienke: za týchto ľudí, ktorí sa takto správajú a pre ktorých obeta nič neznamená, by som na Ježišovom mieste ja nezomrel!

Po nejakom čase, keď moja vnútorná bolesť trochu ustúpila, pochopil som, že nemám pravdu. Ježiš zomrel z čistej lásky. Bez akejkoľvek vypočítavosti. Bez akýchkoľvek podmienok. Preto by určite znovu zomrel za nás takých, akí sme. Táto myšlienka ma upokojila. Ale teraz sa pýtam: Prečo nie sme vďačnejší? Prečo nás jeho láska, s ktorou sa obetuje, hlbšie nezasahuje?…“