Drahí priatelia Medžugoria.

Volám sa otec Dietmar Seiffert, narodil som sa v Nemecku, ale už 22 rokov pôsobím vo svojej druhej vlasti – v Rusku. Keď som začal svoju misiu v Rusku, bol som plný nadšenia.

Myslel som si, že víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sa už začalo. Ľudia sa o to tiež zaujímali, mnoho sa pýtali a každý rok do našej farnosti prichádzali noví veriaci. Za jeden rok som udelil 40 krstov. Postupom času sa však situácia značne zmenila. Počiatočná eufória prešla a všetko utíchlo. V ruskom prostredí sú katolíci málo viditeľní.

Tvoríme malú  menšinu, ktorá nehrá takmer žiadnu rolu. Niekedy je ťažké sa s tým zmieriť a v mojom srdci nastáva otázka: „Má to vôbec zmysel?“ Plávať proti prúdu si vyžaduje veľa síl. Odkiaľ vziať tú  silu? Najhoršie je, keď stratíme radosť zo svojej viery. Pred pätnástimi rokmi som zo svojej fary vyhodil televízor a začal som každý deň adorovať Najsvätejšiu Sviatosť. Tam obetujem Pánovi všetky svoje strachy. Niekedy sa s ním len rozprávam o všetkom, čo ma trápi. Modlím sa za našich ľudí a zasväcujem ich Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Toto je rovnako dôležité ako aktívna práca. Ľudia otvárajú svoje srdcia, keď sa za nich modlíme. Boh ma počuje a odpovedá. A každý deň ráno sa snažím zasväcovať seba, svojich blízkych, moju farnosť a náš národ Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Moje emócie nie sú vždy radostné, ale ak vkladám všetko do Máriinho srdca, potom to všetko môže obrátiť na dobré a na požehnanie.

A ešte mám jednu oporu vo svojom duchovnom živote: moje pravidelné púte do Medžugoria. Pre mňa je to vždy veľká milosť, ktorá ma posilňuje v mojom povolaní misionára. Najmä v Medžugorí mám pocit, že ma Panna Mária berie za ruku a vedie ma k sebe. Každý raz mi daruje zázračné stretnutia a zážitky, ktoré ma posilňujú v mojom kňazstve. Tento rok som bol s priateľom, kňazom. A celý čas sme trávili spolu. V jednom momente som sa trochu cítil zbytočný, pretože môjho priateľa každý poznal a mňa nie. Bol to pre mňa bolestivý moment. V tej chvíli ma jeden mladý muž požiadal, aby som ho vyspovedal. Spovedal sa z celého života. Rozprávali sme sa skoro dve hodiny. Potom prišla na spoveď mladá žena z Južnej Ameriky. A odišla so slzami radosti v očiach. V tom momente som pocítil, že Matka Božia ku mne privádza ľudí, aby im mohla pomôcť. V Medžugorí mi Panna Mária ukázala, aký som potrebný pre ňu a pre ľudí. To ma napĺňa veľkou radosťou z môjho povolania a vďačnosťou Márii. Viem, že ona nepozýva dokonalých ľudí, ale každého človeka takého, aký je, so svojimi silnými a slabými stránkami. Pre Pannu Máriu nie som náhradná minca, ale pozvala ma, lebo ma pozná a dôveruje mi.

Dietmar Seiffert