1. novembra 2024 sa 30 modlitbových skupín na Slovensku rozhodlo odpovedať na pozvanie Panny Márie – modliť sa a postiť na jej úmysly. Jedným z konkrétnych úmyslov bola modlitba za priebeh modlitbového stretnutia za pokoj v Poprade.

Každá zo skupín mala svojho koordinátora, ktorý zabezpečil, aby sa v deň, ktorý si vybral, modlilo 24 ľudí. Týmto spôsobom sa vytvorila nepretržitá modlitba. Ľudia sa postili a nepretržite sa modlili ruženec, aby sa prostredníctvom tohto modlitbového stretnutia uskutočnili plány Panny Márie.

• Modlitbové stretnutie v Poprade prinieslo veľké požehnanie a pokoj do sŕdc účastníkov. S veľkou vďačnosťou Bohu odchádzali najmä tí, ktorí pre zdravotné ťažkosti nemôžu putovať do Medžugoria.

Po stretnutí sme sa rozhodli pokračovať v modlitbe a pôste na úmysly Panny Márie ako poďakovanie za prijaté milosti. Uplynul rok a nepretržitá modlitba i pôst sa dotýkajú ľudí natoľko, že túžime v nich pokračovať aj naďalej. Prinášame vám niekoľko svedectiev.

• Som koordinátorka Mirka a chcem sa s vami podeliť o radosť, ktorú rozdáva Panna Mária. Naša skupinka sa zaplnila veľmi rýchlo a ľudia sa hlásili ďalej, až sme mali na jednu hodinu dvoch modlitebníkov.

Po skončení medžugorského stretnutia v Poprade som povedala, že kto nechce pokračovať, nech mi napíše. Kto chce pokračovať, môže – s tým, že už im nebudem posielať pripomienky.

Čakala som… a odhlásili sa len dvaja. Bola som dojatá. Keďže takmer všetci chceli pokračovať, povedala som si, že budem pokračovať aj ja – aj s pripomienkami. 😊 Veľmi sa tomu tešili a ďakovali, že s pripomienkami je to „iné“, živé. A dnes sa už pomaly zapĺňa aj druhá skupinka.

Bola som koordinátorkou modlitbovej skupinky, ktorá sa modlí vždy 21. dňa v mesiaci. Sme farská skupina. Keď sme sa začali modliť za modlitbové stretnutie v Poprade, v mojom srdci sa zrodila túžba osobne sa ho zúčastniť. Postupne sa táto túžba premenila na prianie ísť tam spoločne ako farnosť. Objednali sme autobus a vybrali sme sa do Popradu spolu. Bol to naozaj nesmierne požehnaný čas.

Po návrate z Popradu mi zavolala jedna farníčka s otázkou, či by som nezorganizovala púť do Medžugoria. Začali sme sa teda modliť aj na tento úmysel. Ako farnosť sme ešte nikdy v Medžugorí neboli. A ak je to Božia vôľa, 23. 8. 2026 by sme mali putovať do Medžugoria. Autobus je už dnes úplne obsadený.

Ďalším ovocím nepretržitej modlitby a pôstu je spoločná modlitba pred kostolom pri soche Panny Márie. Začala sa počas novény k 43. výročiu zjavení v Medžugorí. Modlili sme sa deväť dní a keď nás potom Panna Mária pozvala, aby sme pokračovali, toto pozvanie sme prijali. Odvtedy sa stretávame každý piatok o 21.00 – v lete vonku, v zime v kostole – a modlíme sa tri ružence. Robíme to vytrvalo až dodnes a veľmi silno cítime jej pomoc a ochranu.

• Naša skupinka sa modlí vždy 12. dňa v mesiaci. Až v poslednom období som si uvedomila, že už tri mesiace po sebe sa mi práve v tento deň vždy niečo stalo. Niekedy to boli na prvý pohľad ťažké a nepríjemné situácie, no s odstupom času sa ukázalo, že Pán Boh a Panna Mária to dopustili pre moje dobro. Za všetko im ďakujem.

Chcela by som sa s vami podeliť o jednu skúsenosť z minulého mesiaca, ktorá sa stala práve 12. dňa v mesiaci. V októbri tento deň pripadol na nedeľu. Ako zvyčajne večer predtým som celej skupinke rozoslala SMS, aby sme sa nezabudli zapojiť do modlitbovej reťaze, a rozdelila som jednotlivé modlitbové hodiny. Moja hodina bola od polnoci do jednej.

V tú noc som bola neobyčajne svieža, vôbec som necítila únavu. Modlilo sa mi veľmi dobre, všade vládol pokoj a ticho. Hodina modlitby ubehla veľmi rýchlo a o jednej som si išla ľahnúť s veľkým vnútorným pokojom. Keďže bola nedeľa, vedela som, že ráno musím vstať skôr na svätú omšu, pretože potom sme mali odcestovať.

Ráno sme celá rodina išli na svätú omšu a po návrate som počula, ako sa aj naši susedia chystajú do kostola. Takto sa stretávame každú nedeľu. Keď som privolala výťah, začula som zdola hlasy a akoby plač. Zo zvedavosti som sa pozrela z okna, či sa niečo nestalo. Nevidela som nič zvláštne, iba to, že auto susedov, ktoré vždy parkovalo pred bránou, tam nebolo. Napadla mi myšlienka, ktorú som nahlas vyslovila: „Snáď susedom neukradli auto.“ Neskôr sme sa vrátili domov, počula som ruch na chodbe a hlasy susedov, potom sa však dvere zabuchli. My sme upratali, odcestovali a viac sme sa tým nezaoberali. Poobede mi však zazvonil telefón. Dcéra, ktorá zostala doma učiť sa, mi celá vyľakaná povedala: „Mami, klopala u nás suseda. Keď prídeš domov, máš jej zaklopať. Predstav si, v noci o tretej ich vykradli.“

Zmeravela som a pocítila strach. Hneď poobede sme sa ponáhľali domov. Keď som prišla, zaklopala som susede. Najprv sa bála otvoriť, no keď spoznala môj hlas, dvere otvorila a zavolala ma dnu. Rozprávala: „V noci k nám niekto vošiel. Dvere ani zámok neboli poškodené. O jednej som bola ešte na toalete, všetko bolo v poriadku. O štvrtej vstávame. Spálňu máme hneď pri vchodových dverách a nič sme s manželom nepočuli. Zlodeji chodili po byte, zobrali doklady, bankomatové karty aj kľúče od auta. Nám neublížili, ale ukradli auto a spôsobili veľké majetkové škody.“

V tej chvíli som si v srdci povedala: „Panna Mária, veď tí zlodeji mohli prísť pokojne aj k nám.“ Na chodbe sme len my a susedia – dvoje dverí. My sa ani nezamykáme, kým oni zamykajú každý večer troma zámkami. Prečo si vybrali práve ich?

Vtedy som s istotou vedela, že náš byt ochránila Panna Mária. Bolo to presne 12. dňa v mariánskom mesiaci, deň pred posledným fatimským zjavením a v deň, keď sa naša skupinka modlí na úmysly Panny Márie.