V jeden letný večer v Medžugorí, bolo to už za tmy, som pocítil túžbu ísť sa pomodliť k modrému krížu. Išiel som teda. Na mieste som sa začal modliť ruženec. Popritom som viedol vnútorný rozhovor s Pannou Máriou alebo som skôr len dobiedzal ako malé dieťa. Neviem, čo mi to vtedy napadlo, ale začal som prosiť Pannu Máriu, aby mi niečo povedala. Pri modlitbe ruženca som len opakoval jednoduché slová: „Panna Mária, prosím, povedz mi niečo. Prosím, prosím. Môže to byť hocičo, len mi niečo povedz.“

Takto som sa modlil a dobiedzal Mamku. Pokračovalo to, až kým som nedokončil piaty desiatok, no stále som nedosiahol, o čo som prosil. Preto som sa rozhodol pokračovať v modlitbe a pomodliť sa ďalší ruženec. Opäť som dobiedzal: „Prosím, prosím, povedz mi čokoľvek. Kľudne ma aj pokarhaj, len sa mi prihovor.“

Cítil som sa trochu detinsky, ale súčasne príjemne a veselo. Vravel som si, veď Panna Mária nám hovorí, že máme byť ako deti a ja som jej dieťa.  Neprestanem teda, kým mi neodpovie. Keď som sa domodlil posledný desiatok druhého ruženca, utíšil som sa. Prestal som sa modliť a prestal som aj dobiedzať. Bol som len ticho a počúval. Po chvíli som v srdci počul jednu jednoduchú vetu: „Tvoja modlitba je pre mňa veľmi dôležitá.“

Ten moment je mi ťažké opísať. Jediná jednoduchá veta, pár slov, povedaných tak nežne, s takou láskou, že  ma zasiahli úplne do hĺbky srdca a celého ma prenikli. Zrazu som pochopil, prečo nás Panna Mária toľkokrát naliehavo prosí o modlitbu, ako veľmi dôležité je, aby sme sa modlili na jej úmysly, modlili za kňazov, v  rodinách a spoločenstvách, aj za seba navzájom.

Možno by som dodal ešte to, že do toho momentu, som si stále myslel, že naše modlitby, sú len kvapkou v mori. No nie je to tak. Nie je to kvapka, nie je to ani more, pre Pannu Máriu je to ešte omnoho, omnoho viac, lebo každá kvapka sa pominie, aj more sa pominie, ale všetky naše modlitby smerujú do večnosti. A túto vetu s veľkou láskou hovorí Panna Mária každému z nás: „Tvoja modlitba je pre mňa veľmi dôležitá.“