Kristus prichádza nielen preto, aby sme mu spievali, ale preto, aby úplne vstúpil do nášho života. To je moment prijímania. S celou Cirkvou vyznávame, že je to Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, ktorý pozýva na hostinu a prichádza uzdravovať. S celou Cirkvou vyznávame Baránkovu všemohúcnosť, všemohúcnosť jeho slova, ktoré uzdravuje dušu i telo. Kristus prichádza vo sv. prijímaní do srdca veriaceho a nakoľko je srdce pripravené a k dispozícii, natoľko sa uskutočňuje stretnutie s božským hosťom, ktorého nevidíme fyzickými očami, ale spoznávame ho vierou.

Čas po prijímaní je časom najintímnejšieho stretnutia duše so svojím Bohom skrze Ježiša Krista. Tento čas sprevádzajú eucharistické piesne a piesne vďaky, ale aj hlboké ticho, kedy duša, úplne odovzdaná svojmu Spasiteľovi, vstupuje do hlbokého pokoja. Pri stretnutí s Uzdravovateľom je duša uzdravená počas slov vyslovených pred prijímaním: Povedz iba slovo a duša mi ozdravie.

Uzdravenie je základným rozmerom sv. prijímania. Ide najskôr o vnútorné uzdravenie viery, lásky a nádeje. Získavame potrebné milosti pre život a životné situácie, a prijatie utrpenia, ak je to Božia vôľa.

Musíme pripustiť, že s omšou a modlitbou za uzdravenie sa stalo niečo, čo sa stať nemalo. Zanedbali sme modlitbu za uzdravenie alebo jej venujeme len veľmi málo času. Veriaci po prijímaní hneď odchádzajú. Nemajú čas! A práve v tej chvíli, po prijímaní, by sme mali čas mať. Treba zostať s Ježišom, aby svojím spásonosným spôsobom mohol v nás konať.

Modlitba

Pane, Ježišu Kriste, vitaj v mojom srdci! Všetko je pripravené na tvoj príchod. Radujem sa. Pozdravujem ťa. V tejto chvíli chcem žiť len pre teba, ako si ty žil a zomrel pre mňa. Všetko ti odovzdávam a ostávam v tebe v tichej radosti. Amen.

CHOĎ V POKOJI

Modlitbou Cirkvi a požehnaním končí sv. omša. Posledné slová kňaza sú: Choďte v pokoji! Nie je to len zaužívaný termín, ktorý nám umožňuje opustiť kostol a vrátiť sa do života, ale v týchto slovách je ešte raz zhrnuté všetko, čo sa odohralo na sv. omši a čo sa bude diať ďalej.

Eucharistická hostina je hostinou pokoja medzi Bohom a človekom a medzi ľuďmi. Ak chýba tento rozmer, ak sa neuskutočňuje pokoj, potom sa musíme zamyslieť nad skutočným významom a zmyslom Eucharistie. Ak by niekto nebol ochotný odpustiť, alebo by nebol pripravený prosiť Boha o odpustenie, sám by sa vylúčil z Eucharistickej obety. Ak by sa jej zúčastnil, bolo by to zneužitie.

Na túto hostinu sa prichádza v svadobnom rúchu, ktoré Boh pripravuje a ponúka na začiatku Eucharistickej oslavy. Preto niet ospravedlnenia, ak sa niekto ocitne na oslave bez svadobného, milostného rúcha. Keď vychádzame z kostola, keď odchádzame z omše, každý z nás by mal byť ohlasovateľom pokoja. Ísť v pokoji je biblickou túžbou a túžbou požehnania. Zároveň je to tá najkrajšia úloha, ktorú človek mohol dostať. Boh od nás nežiada nič, čo sám nie je pripravený dať. Preto, keď nám daroval pokoj a spásu, chce, aby sme to prinášali ďalej.

„Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk, a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú“ (Mk 16, 15-18).