Jednou z veľmi dôležitých a zdôrazňovaných častí a udalostí počas sv. omše je uzdravenie – duchovné, duševné a telesné. Hriech vo svojej podstate vždy ničí niečo, čo existuje alebo bráni tomu, čo by malo existovať, rásť a rozvíjať sa. Všetko, čo ničí priateľstvo, radosť, lásku, dôveru, nádej, vieru (alebo čo bráni rásť týmto hodnotám), je hriechom alebo niečím hriešnym. Tam, kde je hriech, tam je človek zranený, chorý, neschopný života, pre ktorý bol stvorený. Bez toho, aby sme zľahčovali ľudskú zlobu a zodpovednosť za hriech, treba určite zdôrazniť aj ľudskú bezmocnosť v boji proti osobnému hriechu a bezmocnosť odolávať spoločnému zlu, ničeniu, rušeniu, zraňovaniu. 

Kresťan, ktorý má účasť na eucharistickom slávení, má účasť na veľkom vnútornom uzdravení, ktoré je veľmi často sprevádzané aj fyzickým uzdravením ako dôkaz toho, že došlo k vnútornému uzdraveniu. V Lukášovom evanjeliu 5, 17 – 25 je napísané: 

„Keď v istý deň učil, sedeli pri ňom farizeji a zákonníci, čo poprichádzali zo všetkých galilejských a judejských dedín i z Jeruzalema; a mal od Pána moc uzdravovať. Tu muži priniesli na nosidlách človeka, ktorý bol ochrnutý, a pokúšali sa dostať ho dovnútra a položiť pred neho. Ale keď pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli, vyšli na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša. Keď videl ich vieru povedal: ,Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.‘ Tu zákonníci a farizeji začali uvažovať: ,Ktože je to, že sa takto rúha?! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?‘ Keďže Ježiš poznal ich myšlienky, povedal im: ,O čom to premýšľate vo svojich srdciach! Čo je ľahšie – povedať: »Odpúšťajú sa ti hriechy,« alebo povedať: »Vstaň a choď‘?« Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy, ‘ povedal ochrnutému: ,Hovorím ti: »Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!«‘ A on hneď pred ich očami vstal, vzal si lôžko a velebiac Boha odišiel domov.“ (Lk 5, 17-25) 

Nemali by sme vyjsť z kostola, kým sme neboli vnútorne uzdravení, kým sme nezískali novú slobodu od hriechu a novú slobodu pre nové premenené pôsobenie vo svete. Hneď ako vyjdeme z kostola, sme pozvaní niesť aj dar uzdravovania. To neznamená, že sme všetci povolaní robiť viditeľné zázraky, ale predovšetkým zázraky, ktoré robí láska. Láska je sila, ktorá uzdravuje, pretože najprv potrebujeme vnútorné uzdravenie. 

Venovať niekomu slová nádeje a povzbudenia, dobre poradiť, vyjsť v ústrety, to všetko je uzdravenie. Tak ako jedno zlé slovo zabíja dušu, vrhá do temnoty, kradne radosť, pokoj, a zmysel života, tak aj jedno dobré ľudské slovo, ktoré vyrastá z Božieho slova, koná všetko opačne. Človek je najzraniteľnejší a najviac chorý, keď sa mu blížny nedaruje. A zdravý a uzdravovaný je vtedy, keď sa mu ľudia darujú a keď sa stáva darom. Spomeňme si, čo to pre dieťa znamená (dokonca ešte aj pred jeho narodením), že ho rodičia očakávajú radostne ako dar alebo naopak, že je odmietané. Platí to aj vtedy, keď k darovaniu alebo nedarovaniu dochádza aj neskôr v živote. Mnohé duchovné, duševné, a aj telesné choroby, sú hlboko spojené s darovaním sa alebo skôr s nedarovaním sa. 

Byť človekom viery, prijímať Eucharistiu a prežívať ju v každodennom živote, práci a pri stretnutiach s ľuďmi, znamená byť uzdravený a byť uzdravovateľom. Modliť sa, obetovať, darovať, znamená byť uzdravovateľ. Keď tak budeme robiť, pochopíme, čo znamená: Prišiel som kvôli hriešnikom a chorým.