Chcem sa podeliť so svojím  svedectvom o znamení lásky, ktoré nám dala Panna Mária.

S manželom sme manželmi 9 rokov. Máme pekné  manželstvo, nikdy nie sú medzi nami veľké hádky. Je medzi nami podpora a vzájomná úcta. Dalo by sa povedať, že žijeme v šťastnom manželstve. Ale Boh nám nedal deti. Obišli sme všetkých možných lekárov, absolvovali všetky možné testy, v niektorých ambulanciách sme si vypočuli hrozné diagnózy, po ktorých sme horko plakali a jednoducho sme to vzdali. Celé tie roky som prosila Ježiša o  milosť pre nás. S manželom sme sa modlili Pompejskú novénu, putovali sme na pútnické miesta, ktoré nám boli dostupné a jedného dňa som si pri jednej takejto púti uvedomila, že chcem ísť k Panne Márii. Počula som o Medžugorí a rozhodla som sa, že tam pôjdem. Veľmi dlho nám táto púť nevychádzala, pretože sme nemali auto na takú dlhú cestu. Potom, keď sme sa nad tým znova zamýšľali, prišiel Covid a my sme nemohli ísť do zahraničia. V ďalší rok prišla vojna a môj manžel nemohol vycestovať. Uvedomila som si, že už 3 roky sa nám nedarí ísť a rozhodla som sa, že keďže manžel nemôže odísť a neviem, ako dlho to potrvá,  pôjdem sama.  Manžel ma podporil a povedal, že bude so mnou duchovne. Moje narodeniny padli na deň púte a narodeniny mojej mamy tiež, a tak som sa rozhodla dať jej darček a poprosila som ju, aby išla so mnou. Mama ma hneď s radosťou podporila a išli sme spolu, čo ma veľmi potešilo, lebo som nebola sama.

Keď som tam prišla, modlila som sa a prosila som Pannu Máriu o dar materstva. Prosila som ju, aby u Ježiša vyprosila túto milosť pre nás, aby sme pocítili, aké je to byť rodičmi, aby sme  dostali zdravé dieťa. Keď som išla na horu, myslela som len na toto. Keď som sedela pri hrobe Slavka Barbarića, ronila som veľké slzy a prosila som ho, aby nám pomohol. Keď som stála pri nohách Ježiša a objímala ho, prosila som o milosť pre našu rodinu. Viem, že aj moja mama sa za to modlila a verím, že sila maminej modlitby za našu rodinu bola ešte mocnejšia ako moja. Na púti som stretla dve  dievčatá a všetky tri sme sa rozhodli ešte raz ísť v noci na horu k Panne Márii. Cestou sme sa podelili o svoje  starosti a problémy a rozprávali sme sa. Keď sme vystupovali na horu, začalo pršať a cesta sa zdala byť dosť ťažká. Asi na polceste začalo pršať ešte viac a viac. Keď sme vyšli hore, fúkal silný vietor, no my sme mysleli len na svoje úmysly. Jedno z dievčat sa opýtalo, či  sa za mňa môže pomodliť. Spýtala sa, či mi to nevadí a ja som súhlasila. Dievčatá sa modlili. Modlila som sa spolu s nimi. Začala som plakať a nemohla som ten plač zastaviť. Pochopila som, že Panna Mária nás počuje a určite nám pomôže. Som vďačná týmto dievčatám za ich modlitby, som vďačná za toto stretnutie. Na púti bol s nami duchovný otec Viktor, ktorého slová si budem pamätať do konca života. Otec Viktor ma povzbudzoval, vštepoval mi vieru a povedal mi slová, ktoré sa mi vryli do srdca.  Všetci ľudia, ktorí boli na tejto púti, všetky tie slová, všetky svedectvá, všetky moje myšlienky, to všetko mi dodalo pokoj a vieru. Viem, že sme sa pre niečo stretli. Každý z nás mal tomu druhému čo dať – nejakú skúsenosť, milé slovo, svedectvo. Asi práve preto som nemohla ísť na túto púť spolu s manželom, aby som stretla všetkých tých ľudí. 

A keď sme sa vrátili domov, prišla som úplne iná, moje pochybnosti zmizli, myšlienky sa vyjasnili a moja duša sa akosi upokojila. Pokračovali sme v každodennom živote, v práci a žili sme ďalej. Bola som vďačná Bohu za túto púť, za ľudí, ktorých som stretla, za pokoj. A 2 mesiace po púti som zistila, že som tehotná, tehotná! Toto píšem a znova plačem, zistila som, že pod srdcom nosím dieťatko. S manželom sme sedeli a jednoducho sme tomu nemohli uveriť. Plakali sme, lebo Boh vypočul naše modlitby. Teraz moja dcérka leží vedľa mňa, spinká na boku a chrapká. A ja tomu nemôžem uveriť. Je jednoducho neskutočná, po akej som túžila, akú som si ani nevedela predstaviť. Dlhé vlásky, ktoré sa krútia, veľké oči, hladké pery, bucľaté líčka. Pôsobí na mňa ako anjelik z obrázkov. Vždy, keď sa na ňu pozriem, keď ju pohladím, keď sa smeje, ďakujem Bohu za ňu, ďakujem, že nás Boh vypočul a zmiloval sa nad nami.

Toto svedectvo píšem pre také manželské páry ako my, pre tých, ktorí chodia dlhé roky k lekárom, ktorí počujú hrozné diagnózy, pre tých, ktorí stratili vieru. Modlite sa, verte, nepochybujte, pamätajte, že s Bohom je všetko možné.

Snažila som sa, čo najlepšie opísať svoju púť a ak vám napadla myšlienka ísť, choďte. Verte, že sa nevrátite takí, akí ste odchádzali. Teraz sa určite pôjdeme spolu poďakovať Panne Márii, aj s naším dievčatkom. Verím, že sa nám to podarí.

Kristína, Ukrajina