Jedným z problémov pastorácie (čo sa slávenia svätej omše týka), je to, ako podnietiť veriacich, aby sa čo najlepšie a najužitočnejšie zúčastňovali svätej omše, a nebolo to závislé od kňaza. V každej výchove, prijímaní a prežívaní platí, že čím viac sa človek zaujíma, tým lepšie pochopí a príjme veci; naučí sa, že patria jemu. A to, pre čo sa trpí, stáva sa ešte bližším a ľahším. Zodpovednosť sa ľahšie stáva súčasťou človeka. 

Možno si niekto myslí, že je to záležitosť kňaza a že od neho závisí, nakoľko budú ľudia prežívať svätú omšu – podľa intenzity, ktorú im sprostredkuje a tiež, že od neho závisí, či je jednotlivec schopný cítiť sa ako žiak, ktorý musí počúvnuť svojho učiteľa a doma si napísať domácu úlohu alebo či  sa stáva zaneprázdneným účastníkom…

Hľadať chyby na druhých by však nebolo v duchu posolstiev, ktoré nám Panna Mária dáva. Budeme jej bližší, ak sa budeme sami usilovať prispieť svojím konaním a svojou účasťou k tomu, aby svätá omša bola spoločnou skúsenosťou, starosťou a radosťou. Rastom viery, lásky – a vôbec duchovného života – sa problémy vyriešia a omša sa stane skutočným zážitkom zo stretnutia s Bohom. Určite by bolo vhodné a účelné obohacovať časti omše primeranými gestami, výrazmi a znakmi, ktoré budú dozrievať a formovať sa z činorodej viery a modlitby.

Liturgické slávenia, zvlášť slávenie svätej omše, sú príliš „zabehnuté“, „vyprahnuté“, často bez života, bez osobného príspevku – aj zo strany kňaza, ale najmä zo strany veriacich. Keď mladí kresťania z africkej Cirkvi prvýkrát prídu na našu západoeurópsku liturgiu, ostávajú veľmi nepríjemne prekvapení. Predovšetkým rýchlosťou liturgického slávenia, ale aj jej nevýraznosťou. Oni tak radi hovoria o svojom slávnostnom prinášaní obetných darov, o speve celkovo, ale aj rytmickom doprovode spevu, ktoré napomáhajú pochopeniu slova, ale aj formovaniu našej odpovede. Napríklad, keď kňaz ohlási evanjelium, v spoločenstve sa ozývajú výkriky radosti a veselosti, pretože Boh hovorí svojmu ľudu a ľud sa raduje. 

Aby sa to všetko mohlo diať, treba byť otvorený Duchu Svätému. Nielen predsedajúci kňaz, ale aj spoločenstvo, ktoré sa okolo neho zhromažďuje. Liturgia je sama o sebe stretnutím s Bohom a ľudí navzájom. S troškou lásky a fantázie – láska je predsa vynaliezavá – iniciatíva môže rásť a prinášať veľké plody a napomáhať tomu, aby omša bola zážitkom Boha živého, pravého, jediného, svätého, milosrdného, spravodlivého, Uzdravovateľa a Vykupiteľa.