„Ľudia prichádzajú do Medžugoria nie preto, že naša Hercegovina je krásna (aj keď taká je). Prichádzajú preto, lebo Boh pozýva každého z nich. Moja služba je – pomáhať im a slúžiť im“ (páter Slavko Barbarič).

Páter Slavko Barbarič, OFM sa narodil v roku 1946 v Dragičine. Za kňaza bol vysvätený v roku 1971. V roku 1982 skončil doktorandské štúdium religióznej pedagogiky a psychoterapie. Od januára 1982 začal prácu s pútnikmi v Medžugorí. Viedol množstvo duchovných cvičení a vydával svedectvo o Medžugorí po celom svete. Napísal množstvo článkov a kníh, ktoré sú preložené do viac ako 20 jazykov. Založil Matkinu dedinu – detský domov pre siroty, komunitu Milosrdný otec pre závislých a dom pre tehotné ženy, ktoré sa nachádzajú v ťažkých životných podmienkach a mnohé iné projekty.

Páter Slavko zomrel 24. novembra 2000 o 15.30 na hore Križevac v Medžugorí po modlitbe krížovej cesty. Na nasledujúci deň 25. novembra 2000 Panna Mária v posolstve povedala: „Radujem sa spolu s vami a chcem vám povedať, že váš brat Slavko sa narodil pre nebo a prihovára sa za vás.“

Spomienky na pátra Slavka Barbariča 

Manuel Reato
Keďže som do Medžugoria prišiel 14. augusta 1990 mal som šťastie počúvať a sledovať pátra Slavka ako pracuje s pútnikmi. Čo sa ma najviac dotklo boli jeho adorácie. Keď som ho videl s akou dôverou sa  klania Pánovi, naučil som sa, že modlitba je naozaj rozhovor s Bohom, ktorý nás miluje a počuje. Kým sa modlil, vyzeralo to, že nič iné nie je pre neho dôležité len Ježiš. To bola jeho sila. Sám žil to, čo nám neskôr radil, a preto je pre nás skutočným príkladom.

Tea Sušac
Pre mňa bol páter Slavko človekom, ktorý vydával svedectvo skutkami a nie slovami. Nebolo ľahké, nás mladých, usmerňovať, radiť nám, aby sme tú radu hneď  na začiatku pobúrení neodmietli. Jemu sa to vždy nejako podarilo, dokonca, aj keď sme si zaslúžili pokarhanie. Počas jedného seminára modlitby, mlčania a pôstu sa mi ako 17 ročnej darilo všetko okrem mlčania. Páter Slavko to vedel, z poza rohu na mňa nežne pozeral, vybral sa ku mne a ja už som sa bála, lebo som vedela, že neustálym brblaním narúšam koncept seminára. A on si len sadol vedľa mňa na stoličku, nežne, otcovsky sa na mňa pozrel a ďalej pil svoj čaj. Túto lekciu som pochopila, nebola som zranená a on ostal otcom a vodcom, ktorý sa vidí len zriedka.

Terka Gažiová
Do Medžugoria som prišla v roku 1996 hľadať svoje povolanie. Nič mi nebolo jasné. Vtedy žil páter Slavko a všetci mladí ho mali radi a žiadali od neho pomoc. Pamätám si na jednu jeho radu: „Ak nevieš, prečo ťa Panna Mária pozvala, neboj sa, ukáže ti to v pravý čas. Ty len miluj, s láskou ži každý okamih. Všetko dobro, ktoré urobíš s láskou, je ako jeden krok na vrchol kopca, a tak prijímajúc s láskou všetko, čo prichádza počas dňa, prídeš na vrchol a všetko bude jasné.“ A tak aj bolo. Viem, že s jeho pomocou som našla svoje povolanie: darovať svoj život za uskutočnenie Máriiných plánov pokoja a jej úmysly. Páter Slavko je tu, prihovára sa za nás. Vďaka  mu za príklad ako žiť Máriine posolstvá v jednoduchosti, z lásky k Pánovi a k blížnym.

Milona von Habsburg
Jednu vec, ktorú povedal a ktorá sa ma hlboko dotkla a na ktorú nezabudnem je: „Boh je tak veľký a tak slobodný. Ľudia vybudovali steny a hradby. V týchto rámoch budem slúžiť a písať.“

Bolo pekné vidieť, že sa nikdy nepovažoval za príliš dobrého, aby zasiahol všade, kde to bolo potrebné. Bol slobodný od každej domýšľavosti a v sebe mal hlbokú a svätú bázeň voči Bohu. Počas všetkých tých rokov, ktoré som strávila v jeho blízkosti, nikdy som nevidela, že by sa hneval, sťažoval, ľutoval. Nikdy o nikom nerozprával zle, ale vždy pomáhal nájsť pravdu. Dobre vedel, čo je zlo. Vedel byť hlboko zranený, niekedy trochu rozhorčený, ale nikdy nebol pomstychtivý alebo rozčúlený. Nikdy sa nepokladal za obeť zla niekoho iného. Keď niekto rozprával niečo o niekom treťom, neveril tomu automaticky. Nemal čas na ohováranie, lebo bol zaneprázdnený konaním dobra. Často opakoval jednu vetu: „Nechcem zomrieť oddýchnutý.“ Vyzerá, že táto prosba bola vyslyšaná.“

Marija Dugandžič
Každý deň som sa pozerala na pátra Slavka ako tvorí a tvorí. Mal srdce, ktoré bolo každý deň premieňané modlitbou, srdce, ktoré sa formovalo podľa Božej vôle v Máriinej blízkosti a nežnosti. Preto mohol a vedel pocítiť potreby tohto sveta. Najskôr pocítil hlad a smäd mladých po Bohu a umožnil im stretnutie s ním na medzinárodnom modlitbovom stretnutí mladých, potom videl potrebu svojich spolubratov kňazov po duchovnej obnove pod Máriiným plášťom a potom aj potrebu manželských párov. A teraz vidíme, akým kanálom pre Božie plány bol páter Slavko, pretože všetko, čo začal trvá dodnes.

Zdroj: Glasnik Mira 2015/11