Volám sa sestra Julija, narodila som sa v malej dedinke Ozjornoye na severe Kazachstanu. Príbeh môjho povolania je jednoduchý a priamo súvisí s Máriou Kráľovnou pokoja. Dedinu, kde som sa narodila, založili verní katolíci deportovaní zo západnej Ukrajiny v roku 1936. Jedným zo zločinov Stalinovho režimu proti ľudskosti bola masová deportácia ľudí z pohraničných oblastí ZSSR. Až 70 tisíc Nemcov, Poliakov a iných bolo deportovaných do púštnych stepí severného Kazachstanu.
Moji predkovia žili pokojne v Žitomíri na Ukrajine. Keď zrazu jedného dňa prišli k ich dverám ľudia s príkazom, aby ich previezli do Kazachstanu a že si môžu zobrať, čo chcú, a že všetci musia byť ráno zbalení.
Predstavte si mladú rodinu s päťročným dieťaťom a najmenším novorodencom, ktorá sa potrebuje rýchlo zbaliť a opustiť všetko: milovaný domov, príbuzných a prácu a ísť do nejakého Kazachstanu a prečo? Úplne nechápali, čo sa deje.
Cesta bola veľmi dlhá a únavná. Ľudí prevážali na dobytčích vagónoch a vykladali v holej stepi. Bolo to desivé: nekonečná pustá step, žiadne stromy, žiadne domy, iba tráva po pás, ktorá vytvárala dojem vodnej plochy.
Okamžite začali stavať domy svojpomocne bez akéhokoľvek stavebného materiálu okrem zeme, vody a trávy. Slama a hlina sa používali na výrobu tehál a stavanie zemlianok. Bol jún a pred príchodom studenej zimy sa bolo treba poponáhľať.
Zimy v novom prostredí boli veľmi tuhé do – 40 °C a veľmi ťažko sa žilo, pretože nebolo ani uhlie, ani drevo na kúrenie, kúrili si suchou trávou. Ich oblečenie nebolo dostatočne teplé pre kazašskú klímu, preto bola vysoká úmrtnosť, denne zomrelo 5-12 ľudí, väčšinou detí.
Na pamiatku obetí týchto represií bol na kopci postavený kríž. Toto je náš Križevac, ktorý je dnes pútnickým a modlitbovým miestom.
To najcennejšie, čo si ľudia so sebou priniesli, boli ikony a modlitebné knižky. Moja stará mama uchovávala knihy v krásnom vyšívanom obrúsku a vedeli sme, že je to niečo, čo je pre ňu veľmi vzácne.
Ľuďom sa zakazovali modliť sa, pretože sa im snažili vnútiť ideológiu, že Boh neexistuje.
Preto sa obyvatelia schádzali k modlitbe po náročnom pracovnom dni – v noci, za zatvorenými dverami a oknami. Modlili sa ruženec a vzývali Matku Božiu, aby im Boh pomohol prežiť v tých nekonečných stepiach.
A Pán odpovedal na ich modlitby 25. marca 1941, keď sa skoro na jar zázračne naplnilo jazero s rozmermi 5 x 7 km, v ktorom sa objavila ryba, ktorá zachránila ľudí pred hladom. A nielen to: rýb bolo toľko a boli také veľké, že sa dali chytiť aj rukami. Pre veriacich to bolo znamenie z neba, že Panna Mária odpovedala na ich modlitby.
Ryby chytali rukami, solili do sudov a mnohí, aj z najvzdialenejších kútov Kazachstanu, si po ňu prišli do našej dediny.
Dnes sa nad jazerom týči socha Matky Božej s bohatým úlovkom, so sieťami plnými rýb.
Od roku 1955 začali do našej obce tajne prichádzať kňazi a v noci krstili, sobášili a spovedali. Mnohí z nich v dôsledku toho neskôr zahynuli v táboroch. V srdciach ľudí od začiatku bola túžba postaviť kostol, miesto, kde by sa všetci mohli stretávať a modliť sa.
Povolenie Moskvy sa však získalo až v marci 1990. Obyvatelia si kostol postavili sami, ako vedeli nemali žiadneho architekta: vyrábali tehly, miešali cement.
Zároveň sa obrátili na poľských biskupov so žiadosťou, aby im poslali kňaza. A keď prišiel kňaz, kostol bol už napoly postavený.
Miestni chceli, aby bol kostol zasvätený Matke Božej z Fatimy, no prišiel list od holandského kňaza, ktorý im chcel darovať sochu Matky Božej so žiadosťou, aby bol kostol zasvätený Kráľovnej pokoja. Tak bola do Ozjornoje doručená socha Kráľovnej pokoja.
V tom čase nikto z nás o Medžugorí nepočul, až neskôr, keď farár navštívil Medžugorie na púti, všimol si podobnosť.
V roku 1994 bola Kráľovná pokoja vyhlásená za hlavnú patrónku Kazachstanu a v roku 1995 v Ozjornom arcibiskup Jan Paweł Lenga zveril pod jej ochranu celý Kazachstan a Strednú Áziu.
Teraz je toto miesto národnou svätyňou Kazachstanu, kam prichádza veľa pútnikov.
Ďalším znamením tohto miesta je kaplnka ustavičnej poklony Najsvätejšej sviatosti oltárnej Hviezda Kazachstanu. 12 hviezd vo venci Panny Márie – to je 12 miest na svete, kde sa modlia modlitby za pokoj.
Ozjornoje je jedným z takýchto miest. Ľudia prichádzajú do svätyne, aby boli v Božej prítomnosti a obyvatelia obce sú napriek svojej práci a každodenným starostiam príkladom pre ostatných v horlivosti poklony. Ozjornoje je skutočne malá oáza v stepi, kde ľudia nachádzajú Boha.
Pozrite sa, ako sa z bývalého miesta utrpenia, hladu a smrti stalo miesto veľkej milosti.
Mária sa osobitným spôsobom stará o slabých a chudobných. V Ozjornom žije už piata generácia osadníkov, no spomienky na ťažké udalosti roku 1936 žijú v našich srdciach dodnes.
Keď som mala asi päť rokov, začala som chodiť do kostola. Ako malé dievča ma dojala krása sochy Kráľovnej pokoja. Páčilo sa mi jednoducho pozerať na Máriu, pretože som mala pocit, že sa pozerá aj na mňa, a cítila som v jej prítomnosti pokoj v srdci.
Pamätám si tiež, že niekedy, keď bola omša v poľštine, bola pre mňa nudná, lebo som ničomu nerozumela, ale vždy som prišla, lebo ma so sebou priviedla mama.
Raz nás navštívil rektor kňažského seminára a požiadal nás, aby sme sa modlili za nové povolania. S kamarátkou, hoci sme boli ešte malé dievčatká, sme túto prosbu zobrali vážne a začali sme sa za to modliť.
Nemodlili sme sa za nás, ale za iných – ale Boh povolal nás. Pocítila som volanie vstúpiť do Komunity Blahoslavenstiev a Tatiana medzi sestry služobníc Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Vždy, keď sa s Tatianou stretneme, spomíname na to s úsmevom.
V roku 1999 sa tu začali konať stretnutia mládeže. Mladí ľudia prišli z celého Kazachstanu, aby sa zúčastnili na duchovnej obnove, ktorá trvala 5 dní a zahŕňala pešiu púť 12 km ku krížu na kopci, adoráciu, spoveď, modlitbové večery.
A práve počas jedného modlitbového večera mi Boh dal vedieť, že ma volá. Bolo to takto: Každý účastník sa mal rozhodnúť medzi niekoľkými navrhovanými povolaniami, ktoré boli nakreslené na papierikoch. Napríklad prstene symbolizovali manželstvo, srdce symbolizovalo rehoľný život a kríž symbolizoval kňazstvo.
Bol to pre mňa veľmi dojemný moment. Najsvätejšia Oltárna sviatosť na oltári, krásne piesne o Bohu… Začala som s úmyslom zvoliť si, samozrejme, manželstvo, pretože som bola veľmi zamilovaná do jedného chlapca.
Ale v jednom momente som sa pozrela na Najsvätejšiu Oltárnu sviatosť a na plačúce dievčatá, ktoré sa rozhodli byť zasvätené a aj ja som sa vydala ich smerom. Cítila som, že On ma veľmi miluje a že táto láska je iná, že nie je taká, akú som cítila k tomu mladému mužovi.
Bála som sa, no moje srdce bolo zároveň naplnené radosťou. Začala som plakať a povedala som Bohu „áno“. Uvedomila som si, že v tom momente sa mi rúcajú životné plány, že to už nebude tak, ako som chcela, vedela som, že budem mať problémy s rodičmi, ale bola som šťastná! Mala som 14 rokov.
Život s Bohom a najmä rehoľný život je dobrodružstvom. Každý deň je iný ako ten predchádzajúci. Koľko krásnych chvíľ nám Boh dáva zažiť! Som mu vďačná za dar povolania, za mojich bratov a sestry z Komunity blahoslavenstiev a za všetky radosti i slzy v mojom živote.
Viem, že si vybral – nie to najmúdrejšie a najsilnejšie dievča na svete – ale to z malej dediny. Boh sa osobne postaral o všetko, aby ma priviedol do môjho spoločenstva. Prvý rok som tam žila ako študentka a študovala, neskôr som sa vydala na rehoľnú cestu.
Na záver by som vám rada povedala ešte pár slov. Boh každého z vás tak veľmi miluje, pamätajte, že ste Jeho poklad, že ste Jeho milované dieťa a že iba s Ním nájdete skutočné šťastie. Ja som to už zakúsila…

s. Julija, Kazachstan